Keď vedenie kraja vlani prišlo do Michaloviec, ako míľniky pre okres menovalo Šíravu, hvezdáreň a mosty. Odborné školy medzi nimi neboli. Tu sú štyri kroky, ktoré budem presadzovať, aby mali mladí v okrese dôvod zostať.
Košický kraj modernizuje technické školy v Košiciach a na Spiši a sám pritom hovorí, že reaguje na príchod automobilky Volvo. Zemplín, ktorý kraj rovnakým Volvom zdôvodňuje pri diaľnici D1, dostáva peniaze na opravy budov, vinárstvo a gastronómiu. Okres Michalovce v balíku 31 miliónov eur pre odborné školy nemá ani jeden projekt. Prečo je Zemplín dôležitý pre automotive, keď sa hovorí o cestách, ale nie, keď sa rozhoduje o školách?
Pred pár mesiacmi si vedci z Oxfordu, Londýnskej školy ekonómie, Stanfordu a ďalších popredných univerzít dali otestovať niečo, z čoho behá mráz po chrbte. Nechali umelú inteligenciu viesť rozhovory o politike s takmer 77-tisíc ľuďmi, na viac ako sedemsto rôznych tém. Chceli zistiť jednu vec: dá sa niekomu chatbotom naliať názor do hlavy?
Všetci sme už unavení. Pozrite sa okolo seba. Sused nepozdraví suseda kvôli politike. Otec sa pri nedeľnom obede poháda so synom pre správy. Spoločnosť je roztrhaná na tisíc kúskov, ľudia sú zatrpknutí a znechutení. V tomto chaose majú navrch tí najhlasnejší – tvária sa, že ich je väčšina, pretože kričia najviac. My, ktorí chceme len pokojne žiť, spravodlivosť a lepšiu budúcnosť pre naše deti, sme zostali ticho. Prestali sme veriť, že s tým vieme niečo spraviť, a stiahli sme sa do svojich bublín.
Fero má pätnásť a učí sa za automechanika. Vlani v apríli sedel dve hodiny pri školskom počítači a písal test PISA. Doma nemá vlastnú izbu ani veľa kníh, rodičia vysokú školu nemajú. Deti ako Fero to u nás mali roky spočítané vopred.
Nechávame vlastné peniaze za hranicami a doma sa pozeráme na chátrajúce skanzeny našej vlastnej neschopnosti. Nie je to o tom, že by sme nemali prírodu, hory či vodu. Je to o tom, že sme sa rozhodli prežiť z omrviniek, zatiaľ čo sused vedľa nás buduje turistický raj.
Slovenská akadémia vied v spolupráci so Slovenskou rektorskou konferenciou predstavila dokument, ktorý má na pätnásť rokov dopredu určiť, kam má krajinu smerovať. Volá sa Vízia Slovensko 2040 a jeho prvá veta znie čisto a sebavedomo: Slovensko je v roku 2040 krajinou, kde sa ľuďom darí.
Bratislava má svoju Kukuricu, tú, ktorú si ministerstvo obrany práve zrekonštruovalo za 53 miliónov eur a ku ktorej si pre istotu postavilo aj menšiu sesternicu, ľudovo kukuričku, za ďalších takmer 12 miliónov eur. My na Zemplíne máme svoju kukuricu tiež, len ju nazvime kenderica. Rozdiel je len v tom, že kým bratislavská Kukurica dnes svieti novými oknami a ministerskými kabinetmi, naša kenderica na brehu Zemplínskej šíravy len tíško oprašuje omietku a čaká, kým si na ňu niekto spomenie. Čaká už tak dlho, že ju pri tom stihli vyhniezdiť lastovičky priamo v prasklinách fasády. Aspoň niekto tam býva.
Juraj má šesťdesiatosem rokov a z dediny pri Trebišove chodí na chemoterapiu už siedmy mesiac. Vie presne, kedy má prísť, kde zaparkovať, na ktorej stoličke v čakárni sedáva, ako sa volá sestrička, ktorá mu prvá povie, či dnes „hodnoty vyšli". Onkologická ambulancia v trebišovskej nemocnici bola posledné mesiace jediné miesto, kde sa jeho choroba dala vôbec vysloviť nahlas – lekárom, ktorí ho poznali, a nie cudzím ľuďom na novom pracovisku o hodinu cesty ďalej. Koncom augusta mu sestrička povedala, že od septembra už do Trebišova chodiť nemá kam.
V malom domčeku na Tibavskej ulici v Sobranciach sa 7. apríla 1931 narodil Alexander Moškovič. Otec Jozef mal v centre mesta malý obchodík, mama sa starala o troch synov. Alex a jeho bratia chodili do miestnej ľudovej školy a vo voľnom čase hrávali futbal na lúke, ktorej hovorili "Bongu báčiho". Bolo to obyčajné detstvo v malom zemplínskom mestečku.
Keby som mal hodnotiť budúcnosť nášho regiónu len podľa toho, čo dennodenne zažívam v kancelárii, povedal by som na rovinu: vyhliadky sú biedne. Mladé páry, ktoré plánujú rodinu a prvý spoločný domov, z obhliadok takmer vymizli. Trh si rozobrali dve skupiny: tridsiatnici až štyridsiatnici presúvajúci sa z bytov do domov v meste a úspešní podnikatelia, ktorí kupujú investičné nehnuteľnosti.
Predstav si cestu I/19 medzi Košicami a Michalovcami v piatok popoludní. Kamióny mieriace na hranicu s Ukrajinou sa tam tlačia popri autách rodičov vezúcich deti z krúžkov, popri sanitkách, popri poľnohospodárskej technike. Táto cesta nesie dopravu, ktorá by dávno mala jazdiť po diaľnici.
Slovensko sa bojí zmeny, modernizácie a progresu. Zakaždým, keď sa niečo začne meniť, príliš často namiesto snahy prispôsobiť sa novej situácii počúvame, že predtým bolo všetko lepšie, jednoduchšie a vlastne ani nebolo potrebné nič meniť. Potom sa však čudujeme, že v porovnaní s modernými západnými ekonomikami nie sme rovnocenným hráčom a že z krajiny, ktorá by mohla byť mozgovňou Európy, sa príliš často stáva iba montážna dielňa.
Predstavte si dievčinu, ktorá sa volá Janka a tento rok maturovala v Michalovciach. Jej podobných mladých ľudí dnes v regióne nájdete veľa. Odmalička ju fascinujú dve veci naraz: biochémia a príroda. Znie to ako dva rôzne svety, no pre Janku je to jedna a tá istá vášeň. Chce vedieť, čo sa deje tam vo vnútri, keď telo alebo krajina dostanú ranu, z ktorej sa samy nevedia vyliečiť.
Čierna nad Tisou stratila za tridsať rokov každého tretieho obyvateľa — najviac zo všetkých miest na Slovensku. Nie je výnimkou, len najostrejším prejavom toho, čo Brusel nazýva pascou úbytku talentov a čo postihuje celé východné Slovensko. Európa má na tento problém overený liek aj otvorené okno príležitosti do konca roka. Zemplínu chýba jediné — inštitúcia, ktorá by ho dokázala použiť.
Dvadsiateho ôsmeho septembra 2023 sa v centre Michaloviec otvorili dvere miesta, kam mohol prísť ktokoľvek mladý, kto to práve nezvládal. Bez objednávky, bez zdĺhavého papierovania, bez pocitu, že niekam „patrí" len preto, že má diagnózu. Stačilo prísť. Psychológovia z organizácie IPčko tam poskytovali presne to, čo je v regiónoch mimo veľkých miest stále ťažko dostupné – nízkoprahovú, okamžite dostupnú pomoc tam, kde mladý človek žije, nie tam, kde má sídlo najbližšia poradňa.
Vysychajúce studne a výpadky zásobovania odhaľujú problém, ktorý samotné investície do infraštruktúry nevyriešia. Slovensku chýba operatívny systém krízového manažmentu nedostatku vody.
Baskicko ukázalo, že spojenie škôl, firiem a univerzít okolo jednej regionálnej výzvy dokáže zastaviť odchod mladých. Bližšie k nám ale vzniká ešte presnejší vzor – susedné Moravskoslezsko už štyri roky rozvíja vlastnú inštitúciu podľa podobného princípu a teraz jej stavia aj vlastné centrum. Ako by mohla vyzerať jej zemplínska obdoba – a čo by bolo treba urobiť, aby naozaj vznikla?
Kým farmári od Zemplína po Spiš zápasia so suchom a nedostupnou vodou, riešenie leží priamo v dokumentoch ministerstva pôdohospodárstva. Slovensko už raz vypracovalo plán obnovy zavlažovania – a samo priznáva, že ho naplnilo len minimálne. Tri príbehy z poľa, jeden vládny dokument a čísla, ktoré si protirečia s tým, čo hovoria politici.
Regionálna reforma je životne dôležitá, je to matka všetkých reforiem, a ak ju urobíte zle, všetko ostatné môže byť poskladané správne, ale štát, krajina či samospráva nefunguje. Stačí, že máte deravý jeden jediný zub, a trpí celé telo. No prosím – nerobte ju ako naposledy, o nás bez nás...
Začiatkom deväťdesiatych rokov patril juhovýchod Poľska, kraj okolo Rzeszówa, medzi najchudobnejšie kúty krajiny. Letecký priemysel tam mal síce tradíciu siahajúcu do predvojnových čias a cez socialistický podnik WSK PZL Rzeszów, ale po roku 1989 sa dostal do krízy podobne ako veľká časť priemyselnej výroby v krajine, mladí ľudia odchádzali za prácou inam. Dnes sa tej istej oblasti hovorí Dolina lotnicza – Letecké údolie.
Ondrej Šteffl, zakladateľ ScioŠkôl v Čechách, nedávno hodil do éteru myšlienku, že základná škola by mala mať desať rokov namiesto deviatich – s tým, že prázdne triedy po demografickom poklese sa zaplnia skôr, než ich niekto stihne prerobiť na kaviareň. Sám férovo dodáva, že nemá dáta, nemá analýzy – je to len "mlha", myšlienkový experiment.
Dnes je moderné, keď sa „Bratislava“ pozerá na Slovensko cez optiku Dánska. Dánsko sa nám predkladá ako vzor vraj preto, že má málo krajov, pár desiatok obcí a niekoľko stoviek mestských a obecných poslancov.
To, čo dnes zažíva Španielsko a s ním aj celá Európska únia, môže byť posledným výkričníkom na spamätanie sa.
Pred časom som sa niekoľko mesiacov pripravoval na prácu, o ktorej som bol presvedčený, že má zmysel. Študoval som, stretával sa s ľuďmi, premýšľal, čo by sa dalo zmeniť k lepšiemu. Potom prišlo jedno rozhodnutie. Pokračovali ďalej, len už bezo mňa.
V decembri 2023 otvoril penzión Anima pri Zemplínskej šírave niečo netradičné – ekologickú saunu s vyhrievanou kaďou, priamo na brehu. Kraj do nej dal cez program Terra Incognita 38-tisíc eur s jasným cieľom: nalákať ľudí k vodnej nádrži aj mimo leta. Presne podľa vzoru, na ktorom stoja jazerné sauny vo Švajčiarsku či Nórsku: čím horšie počasie, tým lepší zážitok, lebo kontrast tepla a studenej vody je celý princíp.
Je to už dávno, čo mi môj dnes už nebohý otec rozpovedal príbeh z konca druhej svetovej vojny. Bol o ich krave.
Zo Sobraniec odišlo toľko ľudí, že už nespĺňajú zákonom stanovený počet na to, aby boli samostatným volebným obvodom v župných voľbách…
Ako chlapec na sídliskovom ihrisku medzi dvoma stromami som bol ten, ktorého si do tímu vybrali medzi poslednými. Futbal mi veľmi nešiel a roky som ho obchádzal bez štipky záujmu.
Keď som písal o Marekovi – chlapcovi, ktorý po skončení základnej školy jednoducho zmizol zo vzdelávacieho systému – veril som, že najväčšia diskusia sa rozvinie okolo samotného problému. Nestalo sa. Najviac ma zaujala jedna otázka od čitateľa: čo sa vlastne stane, keď bude od roku 2028 systém včasného varovania povinný pre všetky školy?
Volajme ho Marek. Má pätnásť, je posledný rok na základnej škole a nikto v jeho okolí sa ho nepýta, čo bude ďalej. Prihlášku na strednú školu nakoniec nepodá – nie preto, že by bol hlúpy, ale preto, že mu to nikto nepomohol vymyslieť. O rok, o dva sa jeho meno objaví v štatistike ako „PUŠD“ – predčasné ukončenie školskej dochádzky. Suchá skratka. Za ňou ale stojí mladý človek, ktorý má pred sebou zvyšok života bez maturity, bez výučného listu, bez šance na slušne platenú prácu.
Pre väčšinu ľudí je realitný maklér len predražený parazit. Chamtivý podvodník v obleku, ktorý zhrabne tisíce eur za nič. Žijeme v predstave, že všetci realiťáci sú len banda darmožráčov, ktorí parazitujú na našom celoživotnom majetku.
Priznajme si to bez diplomatických fráz: sme národ bez ambícií, ktorý dobrovoľne stráca chuť niečo urobiť s vlastným osudom. Každý deň sa radšej necháme opiť rožkom, aj keď to vedie do slepej uličky. Nevidíte to? Stačí si sadnúť za volant.
Text je slovo, ktoré stojí na počiatku úplne všetkého. Vojen, revolúcií či vzniku národov. Slovo je najsilnejšia zbraň! Dobré slovo oddelí dôležité od nepodstatného či priemerného.
Pred sto rokmi mali naši predkovia problém s tým, kam bude patriť Zemplín. My dnes stojíme pred otázkou, či na Zemplíne vôbec zostane ďalšia generácia.
Keď som prišiel do Michaloviec zarobiť si na brigáde roznášaním novín, veril som, že poctivou prácou sa dá niečo dokázať. Po pár týždňoch som si z našporených peňazí kúpil nový vozík, aby som nemusel všetko nosiť na chrbte. Netušil som, že mu zostávajú len tri dni života. Už prvý deň som pochopil, v akom stave sú chodníky na Slovensku.
Predstavme si troch pätnásťročných mladých ľudí. Prvý žije v Snine. Druhá v Trebišove. Tretí napríklad v Humennom. O tri roky budú všetci traja stáť pred rozhodnutím, či zostanú na Východe alebo odídu. Dnes by sme pravdepodobne povedali, že o ich budúcnosti rozhodne ekonomika. Koľko bude pracovných miest. Aké budú platy. Či sa podarí prilákať nového investora.
Keď sa povie Ukrajina, väčšine z nás na východe napadnú zničené cesty, lacné nákupy, pašované cigarety a korupcia. Žijeme v sladkej ilúzii vlastnej nadradenosti. Myslíme si, že sme tí „bohatí Európania“ z Schengenu, ktorí sa chodia pozerať na chudobných susedov. Lenže kým my tu spokojne hnijeme v našej pasivite, nadávame na Bratislavu a sledujeme, ako nám utekajú deti, hneď za naším plotom sa potichu odohráva hospodársky a spoločenský skok, ktorý nás čoskoro prevalcuje. Sme ako ten povestný slimák, ktorý sa posmieva bežiacemu psovi, že má na sebe blchy – neuvedomujúc si, že pes je už dávno v cieli a slimák ostal zašliapnutý v blate.
Keď sa povie slovenská politika, väčšina ľudí si hneď predstaví tie uhladené debaty v Bratislave, no málokomu dopne, že o osude celej krajiny sa reálne rozhoduje u nás doma, na Zemplíne. Sme región, ktorý politici pred voľbami milujú, pretože vedia, že bez našich hlasov sa do tých teplých kresiel v hlavnom meste jednoducho nedostanú. Sme pre nich ako taký lakmusový papierík – ak dokážu presvedčiť unavených a skeptických ľudí v Michalovciach alebo Humennom, majú vyhraté, no hneď po voľbách na nás opäť úspešne zabudnú a my sa vraciame do reality, kde sa sľuby rozplynú rýchlejšie ako ranná hmla nad Šíravou.
Spomínam si, ako som u svojho dedka na dedine stále snoril, čosi hľadal a kutral, chcel som niečo vyrezať, niečo majstrovať, no dedko, inak výborný človek, ma zakaždým zastavil: Čo furt kutreš, čo furt snoríš? Čo ty chlapče, nemáš pokoja na tom svete? A tak pomaly vo mne zabíjal vnútorný nepokoj a moju kreativitu.
V roku 1937 Ján Antonín Baťa napísal výbornú knihu: Budujme štát pre 40 000 000 ľudí. Neustále zdôrazňoval: ak tak dlhý a pritom úzky štát, akým je Československo, má prežiť, nevyhnutne potrebuje postaviť diaľnicu a železnicu od Mukačeva až po najzápadnejšie mesto v Čechách.