komentar12. 6. 2026•10 prečítaní
Prežije len ten, kto sa vie ozvať
Pred sto rokmi mali naši predkovia problém s tým, kam bude patriť Zemplín. My dnes stojíme pred otázkou, či na Zemplíne vôbec zostane ďalšia generácia.
🎧 Vypočujte si komentár
A to je možno ešte vážnejší problém.
Keď sa pozeráme na odchádzajúcich mladých ľudí, zatvorené prevádzky či postupne starnúce obce, radi hľadáme vinníkov. Bratislava. Politici. Štát. Európska únia. Každý z nich nesie svoj diel zodpovednosti. Nepríjemná pravda však je, že žiadny región nezachráni niekto zvonka, ak v neho prestanú veriť ľudia, ktorí v ňom žijú.
Práve preto má zmysel pripomenúť si udalosti z roku 1919.
Po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska nebolo vôbec isté, ako bude vyzerať mapa nového štátu. Na Zemplíne navyše nepanovalo pre vznikajúce Československo veľké nadšenie – miestna inteligencia, pevne spätá s dovtedajšími pomermi, pristupovala k zmenám s nedôverou. Napriek tomu sa v Zalužiciach a vo Vinnom našli ľudia, ktorí odmietli pasivitu. Vznikli tri podvihorlatské memorandá, ktorými obyvatelia nášho regiónu jasne vyjadrili podporu novému štátu.
Na tomto čine by nebolo nič výnimočné, keby za ním stáli vplyvní politici alebo národní buditelia. Lenže nestáli. Ako pripomínajú historici, boli to predovšetkým gazdovia, učitelia a dedinskí richtári spod Vihorlatu. Obyčajní ľudia, ktorí pochopili základnú pravdu: ak zostanú ticho, rozhodnú o nich iní.
Práve v tom je ich odkaz aktuálny aj dnes.
Rok 1919 a rok 2026 oddeľuje celé storočie, no základná otázka zostáva rovnaká. Vtedy išlo o budúcnosť územia, dnes ide o budúcnosť ľudí. Hranice máme dávno vyriešené, no vôbec nie je isté, či tu naše deti nájdu dôvod zostať. Či si tu vybudujú kariéru, nájdu strechu nad hlavou a uvidia reálnu životnú perspektívu. Či budú považovať Zemplín za miesto, kde sa dá nielen narodiť, ale aj plnohodnotne žiť.
Najväčším nepriateľom pritom nie je chudoba ani vzdialenosť od hlavného mesta. Je ním rezignácia – to tiché presvedčenie, že sa aj tak nič nezmení a o všetkom sa rozhodne bez nás.
Presne proti takejto rezignácii sa pred vyše sto rokmi postavili obyvatelia Zalužíc, Vinného a ďalších obcí. Nečakali, že ich budúcnosť vyrieši niekto iný. Prevzali za ňu zodpovednosť sami.
To je odkaz, ktorý by sme si mali pripomínať oveľa častejšie než len počas výročných osláv a slávnostných prejavov.
Pretože napokon neprežije ten kraj, ktorý najhlasnejšie narieka. Prežije ten, ktorý sa vie ozvať.