Pred sto rokmi mali naši predkovia problém s tým, kam bude patriť Zemplín. My dnes stojíme pred otázkou, či na Zemplíne vôbec zostane ďalšia generácia.
A to je možno ešte vážnejší problém.
Keď sa pozeráme na odchádzajúcich mladých ľudí, zatvorené prevádzky či postupne starnúce obce, radi hľadáme vinníkov. Bratislava. Politici. Štát. Európska únia. Každý z nich nesie svoj diel zodpovednosti. Nepríjemná pravda však je, že žiadny región nezachráni niekto zvonka, ak v neho prestanú veriť ľudia, ktorí v ňom žijú.
Práve preto má zmysel pripomenúť si udalosti z roku 1919.
Po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska nebolo vôbec isté, ako bude vyzerať mapa nového štátu. Na Zemplíne navyše nepanovalo pre vznikajúce Československo veľké nadšenie – miestna inteligencia, pevne spätá s dovtedajšími pomermi, pristupovala k zmenám s nedôverou. Napriek tomu sa v Zalužiciach a vo Vinnom našli ľudia, ktorí odmietli pasivitu. Vznikli tri podvihorlatské memorandá, ktorými obyvatelia nášho regiónu jasne vyjadrili podporu novému štátu.
Na tomto čine by nebolo nič výnimočné, keby za ním stáli vplyvní politici alebo národní buditelia. Lenže nestáli. Ako pripomínajú historici, boli to predovšetkým gazdovia, učitelia a dedinskí richtári spod Vihorlatu. Obyčajní ľudia, ktorí pochopili základnú pravdu: ak zostanú ticho, rozhodnú o nich iní.
Práve v tom je ich odkaz aktuálny aj dnes.
Rok 1919 a rok 2026 oddeľuje celé storočie, no základná otázka zostáva rovnaká. Vtedy išlo o budúcnosť územia, dnes ide o budúcnosť ľudí. Hranice máme dávno vyriešené, no vôbec nie je isté, či tu naše deti nájdu dôvod zostať. Či si tu vybudujú kariéru, nájdu strechu nad hlavou a uvidia reálnu životnú perspektívu. Či budú považovať Zemplín za miesto, kde sa dá nielen narodiť, ale aj plnohodnotne žiť.
Najväčším nepriateľom pritom nie je chudoba ani vzdialenosť od hlavného mesta. Je ním rezignácia – to tiché presvedčenie, že sa aj tak nič nezmení a o všetkom sa rozhodne bez nás.
Presne proti takejto rezignácii sa pred vyše sto rokmi postavili obyvatelia Zalužíc, Vinného a ďalších obcí. Nečakali, že ich budúcnosť vyrieši niekto iný. Prevzali za ňu zodpovednosť sami.
To je odkaz, ktorý by sme si mali pripomínať oveľa častejšie než len počas výročných osláv a slávnostných prejavov.
Pretože napokon neprežije ten kraj, ktorý najhlasnejšie narieka. Prežije ten, ktorý sa vie ozvať.
Ďalšie články autora Miroslav Sopko
Slovenská akadémia vied v spolupráci so Slovenskou rektorskou konferenciou predstavila dokument, ktorý má na pätnásť rokov dopredu určiť, kam má krajinu smerovať. Volá sa Vízia Slovensko 2040 a jeho prvá veta znie čisto a sebavedomo: Slovensko je v roku 2040 krajinou, kde sa ľuďom darí.
Bratislava má svoju Kukuricu, tú, ktorú si ministerstvo obrany práve zrekonštruovalo za 53 miliónov eur a ku ktorej si pre istotu postavilo aj menšiu sesternicu, ľudovo kukuričku, za ďalších takmer 12 miliónov eur. My na Zemplíne máme svoju kukuricu tiež, len ju nazvime kenderica. Rozdiel je len v tom, že kým bratislavská Kukurica dnes svieti novými oknami a ministerskými kabinetmi, naša kenderica na brehu Zemplínskej šíravy len tíško oprašuje omietku a čaká, kým si na ňu niekto spomenie. Čaká už tak dlho, že ju pri tom stihli vyhniezdiť lastovičky priamo v prasklinách fasády. Aspoň niekto tam býva.
Dočítali ste až sem. Ak bol tento článok pre vás prínosný, pomôžte nám prinášať ďalšie overené správy zo Zemplína a celého Slovenska.
Nakopni.sk prináša nezávislé správy zo Zemplína i celého Slovenska. Ak vám naša práca dáva zmysel, môžete nás podporiť jednorazovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľnou sumou prostredníctvom transparentného účtu.
QR kód je pripravený na príspevok 5 €.
