Pritom nemusíme hľadať ďaleko, aby sme našli príklad krajiny, ktorá ukazuje, že veľkosť štátu nie je prekážkou úspechu. Estónsko má približne 1,4 milióna obyvateľov, a napriek tomu sa dokázalo zaradiť medzi najmodernejšie digitálne štáty sveta. Veľká časť kontaktu občana so štátom funguje online. Digitálna identita, elektronické podpisy, dane či registre sú súčasťou prepojeného systému. Estónsko navyše vytvorilo prostredie, v ktorom vyrástli globálne technologické firmy ako Skype, Wise či Bolt.
Rozdiel medzi Estónskom a Slovenskom však nie je iba v technológiách. Ide aj o spôsob, akým krajina pristupuje k fungovaniu štátu. Estónsko po obnovení nezávislosti v roku 1991 urobilo rozsiahle reformy a mnohé inštitúcie vybudovalo nanovo. Namiesto snahy donekonečna opravovať starý systém sa rozhodlo vytvoriť systém nový. Aj vďaka tomu dokázalo preskočiť niektoré fázy vývoja a pomerne skoro investovať do digitalizácie, jednoduchšej verejnej správy a technologického sektora.
Výrazný rozdiel vidíme aj pri kvalite verejných inštitúcií a vnímaní korupcie. V Indexe vnímania korupcie za rok 2025 získalo Estónsko 76 bodov zo 100 a obsadilo 12. miesto na svete, zatiaľ čo Slovensko získalo 48 bodov a skončilo na 61. mieste. Takýto rozdiel nemožno ignorovať.
A pritom Estónsko nie je veľmoc. Je to malá krajina, ktorá má navyše za suseda Rusko, štát, ktorý dlhodobo predstavuje bezpečnostnú hrozbu pre svoje okolie. Napriek tomu Estónci pochopili, že malá krajina nemôže súťažiť so svetom tým, že bude väčšia. Musí byť efektívnejšia, modernejšia a schopná rýchlejšie reagovať.
My na Slovensku však často fungujeme opačne. Máme štát, ktorý je príliš byrokratický, príliš komplikovaný a príliš často sa spolieha na to, že problémy vyrieši niekto iný. Politická súťaž sa neraz redukuje na otázku, kto pred voľbami rozdá viac, sľúbi viac a ponúkne voličom príjemnejší obraz budúcnosti. Lenže štát nie je automat na rozdávanie darčekov a politik nemôže občanom zabezpečiť úspech namiesto nich.
Potrebujeme niečo oveľa menej príjemné. Potrebujeme prácu, reformy, disciplínu a ochotu meniť veci, ktoré nefungujú.
Winston Churchill to počas najťažších chvíľ britských dejín v roku 1940 vyjadril slovami „krv, drina, slzy a pot“. Nebol to sľub jednoduchého života. Bol to presný opak. Bola to ponuka reality. Churchill Britom nesľuboval, že ich niekto zachráni. Sľuboval im náročnú cestu a očakával, že ju podstúpia spoločne.
Práve toto nám dnes chýba. Nie ďalší politik, ktorý nám sľúbi, že sa o nás postará. Potrebujeme systém, ktorý ľuďom umožní, aby sa o seba mohli postarať sami.
Digitalizácia štátu, znižovanie byrokracie, jednoduchšie pravidlá pre podnikanie, kvalitné vzdelávanie, moderné inštitúcie a menej zbytočných regulácií nie sú módne heslá. Sú to nástroje, ktoré rozhodnú o tom, či bude Slovensko schopné konkurovať svetu.
Ak nám Estónsko nestačí ako príklad, môžeme sa pozrieť ešte ďalej do histórie. Čína bola v stredoveku jednou z najvyspelejších spoločností sveta. Postupne však prišlo obdobie, keď sa časť spoločnosti začala spoliehať na existujúci systém a strácala schopnosť držať krok s meniacim sa svetom. Byrokracia, korupcia a neschopnosť reagovať na nové podmienky prispeli k tomu, že Čína postupne stratila svoje postavenie. Podobné príklady môžeme nájsť v dejinách Rímskej ríše či Osmanskej ríše. História nám opakovane ukazuje rovnaký vzorec: spoločnosti nezanikajú iba vtedy, keď ich niekto porazí. Niekedy začnú upadať vtedy, keď prestanú veriť, že sa musia meniť.
A práve toho by sme sa mali báť.
Slovensko dnes nikto nerozoberá ako koláč na rodinnom obede. Nemusíme však čakať na vojnu alebo katastrofu, aby sme pochopili, že strata ľudí môže byť pre krajinu rovnako ničivá ako strata územia.
Ak mladí ľudia odchádzajú do zahraničia preto, že tam vidia lepšie možnosti, vyššiu životnú úroveň a funkčnejšie inštitúcie, krajina prichádza o svoju budúcnosť. Každý mladý človek, ktorý odíde a už sa nevráti, predstavuje nielen osobnú stratu pre Slovensko, ale aj stratu potenciálu, ktorý mohol vytvoriť novú firmu, vedecký objav, pracovné miesta alebo jednoducho lepšiu spoločnosť.
Nemôžeme si dovoliť čakať, kým bude neskoro.
Riešenie pritom nie je jednoduché, ale je jasné. Musíme prestať očakávať, že sa o nás postará štát, politik alebo niekto iný. Štát má vytvárať podmienky, nie riadiť každý detail nášho života. Má byť štíhly, efektívny, digitálny a schopný robiť to, čo od neho občania oprávnene očakávajú.
