Keď som písal o Marekovi – chlapcovi, ktorý po skončení základnej školy jednoducho zmizol zo vzdelávacieho systému – veril som, že najväčšia diskusia sa rozvinie okolo samotného problému. Nestalo sa. Najviac ma zaujala jedna otázka od čitateľa: čo sa vlastne stane, keď bude od roku 2028 systém včasného varovania povinný pre všetky školy?
Priznám sa, že dovtedy som sa na to nepozeral týmto spôsobom. Začal som si preto čítať materiály k projektu, odporúčania OECD aj skúsenosti krajín, ktoré sa s predčasnými odchodmi zo vzdelávania vyrovnávajú lepšie ako Slovensko. A postupne som si uvedomil jednu vec: samotný systém ešte nikdy nezachránil jediné dieťa.
Znie to provokatívne, ale skúste sa na chvíľu zamyslieť. Predstavme si školu, ktorá si všimne, že žiak začína pravidelne vymeškávať. Systém ho označí ako rizikového. Objaví sa v databáze. Vyplní sa formulár. Odošle sa hlásenie. A čo potom? Ak sa po druhej strane nič nestane, dieťa zo školy odíde rovnako, ako by odišlo bez akéhokoľvek systému. Rozdiel bude len v tom, že tentoraz o tom budeme mať presné údaje.
Práve toho sa obávam najviac. Nie toho, že štát bude zbierať dáta – tie potrebuje. Obávam sa chvíle, keď si začneme myslieť, že samotné zbieranie dát je riešením. Nie je. Je to iba začiatok. A netreba ho stavať od nuly – školy už dnes pracujú s vlastnými informačnými systémami a štát má cez RIS k dátam prístup aj teraz. Otázka teda vôbec nie je, či dáta zbierať. Otázka je, čo sa s nimi stane potom.
Keď som sa pozeral na skúsenosti zo zahraničia, videl som rôzne prístupy k zberu dát – niektoré krajiny, napríklad Holandsko, majú dokonca centrálny register absencií, do ktorého školy povinne hlásia neospravedlnené vymeškávanie. Ale ani tam centrálny systém nenahrádza prácu s dieťaťom. Rozhodovanie a reálny kontakt s rodinou majú na starosti regionálne pracoviská naviazané na kraje a obce, nie tím úradníkov v hlavnom meste. Vo Fínsku a Škótsku je decentralizovaná dokonca aj samotná evidencia – konkrétny postup si nastavuje každá obec či škola sama. Spoločný menovateľ je všade rovnaký: dáta môžu byť centrálne, ale rozhodovanie o dieťati nikdy nie je. Rozhoduje triedny učiteľ, školský psychológ, sociálny pracovník, obec, rodina. Ľudia, ktorí dieťa poznajú. Nie úradník, ktorý pozná iba číslo prípadu.
A práve tu podľa mňa stojí Slovensko pred dôležitým rozhodnutím. Máme dva roky na to, aby sme systém včasného varovania postavili ako nástroj pomoci, alebo ako ďalšiu administratívnu povinnosť. Obe cesty vyzerajú na papieri podobne, v praxi však vedú úplne inam. Prvá cesta znamená, že škola dostane informáciu o riziku a zároveň aj podporu – má k dispozícii psychológa, vie sa oprieť o obec, dokáže rýchlo zapojiť sociálne služby, má čas venovať sa dieťaťu. Druhá cesta znamená, že škola dostane nové prihlasovacie údaje, ďalší formulár a ďalšiu povinnosť vykazovať údaje. Dieťa je síce označené ako rizikové, ale nikto nemá kapacitu s ním pracovať.
Nechcem predbiehať, no jedna vec ma znepokojuje čoraz viac. Ak sa zo systému stane centrálna evidencia, niekto na ňu bude musieť dozerať. A tu je to riziko: namiesto pomoci škole hrozí, že vznikne nová vrstva úradníkov, ktorí budú z Bratislavy kontrolovať, či škola "urobila potrebné kroky" pri žiakovi, ktorého v živote nevideli. Predstavte si to doslovne – desiatky tisíc detí, ktoré treba sledovať, a niekde v tíme na ministerstve pribúdajú obežníky školám, že systém ukazuje riziko u konkrétneho žiaka v konkrétnej obci. Riaditeľ dostane mail. Učiteľ musí zdôvodniť, prečo ešte nekonal. Nie preto, že by dieťaťu chcel niekto ublížiť, ale preto, že presne takto centrálny dohľad reálne funguje – kontrolou papierov, nie prítomnosťou pri dieťati.
To nie je pomoc školám. To je nová forma buzerácie, len s krajším názvom "systém včasného varovania". A školy, ktoré dnes riešia žiaka v reálnom čase, budú namiesto toho riešiť, ako sa vykázať pred kontrolou zhora.
A možno by sme si mali položiť ešte jednu otázku. Koľko školských psychológov pribudne spolu s novým systémom? Koľko mentorov? Koľko terénnych pracovníkov? Koľko času navyše dostanú triedni učitelia na prácu s ohrozenými deťmi? Ak je odpoveď „žiadny", potom bude systém iba lepšie počítať deti, ktoré strácame.
Som presvedčený, že úlohou štátu nie je rozhodovať o každom prípade z Bratislavy. Úlohou štátu je vytvoriť podmienky, aby tí, ktorí sú dieťaťu najbližšie, mohli konať rýchlo a účinne – nastaviť pravidlá, zabezpečiť financovanie, odstrániť bariéry medzi školou, obcou a sociálnymi službami, vyhodnocovať výsledky. Nie nahrádzať rozhodovanie ľudí, ktorí poznajú konkrétne dieťa.
Na konci totiž nebude rozhodovať kvalita informačného systému. Rozhodovať bude, či sa niekto ozval včas. Či si niekto všimol, že dieťa prestáva chodiť do školy. Či mal čas zaklopať na dvere jeho rodiny. A či mal kompetencie urobiť niečo skôr, než bolo neskoro.
Ak sa nám toto podarí, systém včasného varovania bude mať zmysel. Ak nie, zostane po ňom len ďalšia databáza. A Marekovia budú zo slovenského školstva miznúť ďalej.
Dočítali ste až sem. Ak bol tento článok pre vás prínosný, pomôžte nám prinášať ďalšie overené správy zo Zemplína a celého Slovenska.
Nakopni.sk prináša nezávislé správy zo Zemplína i celého Slovenska. Ak vám naša práca dáva zmysel, môžete nás podporiť jednorazovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľnou sumou prostredníctvom transparentného účtu.
QR kód je pripravený na príspevok 5 €.
