Fungovalo to – a nie iba podľa dojmu. Za 15 mesiacov činnosti, ako to neskôr zhrnulo samo IPčko, klub poskytol vyše 8 000 intervencií, uskutočnil 350 individuálnych poradenských a krízových stretnutí a mesačne ho v priemere navštívilo 560 mladých ľudí. Siedmeho decembra 2024 klub napriek tomu zanikol. Dôvod, ktorý IPčko uviedlo priamo vo svojom rozlúčkovom odkaze: „nedostatok finančných zdrojov a nemožnosť nájsť dlhodobého partnera." Nie preto, že by o klub mladí ľudia prestali mať záujem – presný opak – ale preto, že jeho financovanie sa nepodarilo premeniť na dlhodobé financovanie prevádzky. „Skúšame to znova, práve preto, že potreba zo strany mladých ľudí je naozaj obrovská," povedal neskôr riaditeľ IPčka Marek Madro, keď sa podobná služba – už bez Zemplína – znovu otvorila v Košiciach. Zemplín zostal bez nej.
Toto nie je príbeh o jednej organizácii, ktorej sa nepodarilo zohnať grant. Je to príbeh o tom, že mladí ľudia v psychickej kríze dostávajú pomoc, ktorá závisí od toho, či sa práve podarí získať projektové financovanie – a nie od toho, či túto pomoc reálne potrebujú.
Prečo takáto pomoc vôbec chýbať nesmie
Dá sa to ľahko odbiť ako generačné fňukanie. Dáta aj skúsenosti ľudí, ktorí sa mladým venujú profesionálne, hovoria niečo iné. Americký sociálny psychológ Jonathan Haidt, autor knihy The Anxious Generation, to zhrnul takto: generácia, ktorá vyrastala s telefónom vo vrecku, bola prvou v histórii, ktorá si obdobie dospievania prežila s „portálom", ktorý ju neustále odvádzal od ľudí okolo nej do sveta, ktorý bol „vzrušujúci, návykový, nestabilný a... nevhodný pre deti a dospievajúcich". Keď svedčil pred americkým Kongresom, uviedol konkrétnu hranicu: hodina až dve sociálnych sietí denne sa s poklesom duševného zdravia nespájajú. Tri až štyri hodiny denne áno.
Slovenské dáta pritom ukazujú, že nejde o izolovaný pocit jednej generácie ani o import americkej debaty. Medzinárodná štúdia HBSC (Health Behaviour in School-aged Children), ktorú na Slovensku koordinuje profesorka Andrea Madarasová Gecková z Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach, pri poslednom zbere dát zapojila takmer 9 700 školákov piateho až deviateho ročníka z 94 základných škôl a osemročných gymnázií po celom Slovensku – vrátane východu. Ide teda o rozsiahly, opakovane zbieraný súbor dát o duševnom zdraví a rizikovom správaní mladých, nie o jednorazový internetový prieskum.
Prečo je toto úloha aj pre kraj, nie len pre neziskovku
Košický samosprávny kraj nemusí byť jediným poskytovateľom takejto služby. Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách mu dáva kompetencie v oblasti sociálneho poradenstva, vypracúva a schvaľuje koncepciu rozvoja sociálnych služieb vo svojom území a môže zabezpečiť aj ďalšie druhy sociálnej služby. Samotná nízkoprahová sociálna služba pre deti a rodinu je pritom v zákone vedená ako samostatná kategória (§ 28), ktorú má – podľa § 80 – priamo zabezpečovať obec, v prípade Michaloviec teda mesto. Zákon dokonca pamätá aj na mechanizmus financovania: ak by bola služba poskytovaná ako registrovaná nízkoprahová sociálna služba pre deti a rodinu podľa § 28, mesto by jej neverejnému neziskovému poskytovateľovi bolo podľa § 75 za splnenia zákonných podmienok povinné poskytovať finančný príspevok na prevádzku, nie len zvažovať, či chce. To znamená, že kraj nemusí byť tým, kto takúto službu prevádzkuje sám. Môže však byť tým, kto vytvorí a spolufinancuje regionálny systém, v ktorom mesto, kraj a skúsený poskytovateľ ako IPčko fungujú spolu namiesto toho, aby každý rok začínali od nuly. K tomu má kraj kompetencie vo vzdelávaní ako zriaďovateľ stredných škôl. Tie sú zároveň prirodzeným miestom, kde možno o takejto pomoci informovať a zachytiť veľkú časť cieľovej skupiny ešte skôr, než sa jej prípadná kríza prehĺbi.
To neznamená, že kraj má budovať niečo od nuly. Organizácie ako IPčko už majú know-how, tím aj dôveru mladých ľudí – chýba im len istota, že miesto, ktoré otvoria, o rok nezavrú pre vypršanú projektovú výzvu.
Ako by mohol vyzerať reálny, rýchly krok
Namiesto ďalšej analýzy by kraj mohol urobiť tri konkrétne veci naraz: po prvé, iniciovať spolu s mestom Michalovce a organizáciou ako IPčko trojstrannú dohodu o predvídateľnom, viacročnom financovaní nízkoprahovej služby – kraj cez koncepciu rozvoja sociálnych služieb a spolufinancovanie, mesto ako nositeľ kompetencie pre nízkoprahovú službu pre deti a rodinu, IPčko ako odborný poskytovateľ – namiesto toho, aby sa každý rok začínalo od nuly s neistým grantom. Po druhé, prepojiť centrum priamo so strednými školami, ktoré kraj zriaďuje, aby sa mladí ľudia o ňom dozvedeli tam, kde reálne sú, nie z letáku, ktorý nikto nečíta. Po tretie, hľadať dofinancovanie nie z jedného veľkého grantu, ale z kombinácie zdrojov s regionálnym zameraním – Karpatská nadácia patrí medzi nadácie s výrazným zameraním práve na východné Slovensko, k nej sa dajú pridať firemné programy ako Nadácia SPP, ktorá už duševné zdravie detí explicitne podporuje.
Nič z toho nie je zázračné riešenie. Je to len rozdiel medzi tým, či mladý človek v kríze má kam ísť, alebo či mu niekto povie, nech počká, kým sa na budúci rok podarí zohnať peniaze.
Zemplín už to miesto raz mal. Otázka teraz neznie, či sa opäť nájde grant. Znie, či kraj a mesto – ktoré majú na to zákonné nástroje aj sieť škôl – dokážu spolu s odborným poskytovateľom vytvoriť systém, v ktorom pomoc mladým ľuďom v kríze nebude znovu závisieť od toho, či sa práve otvorí správna projektová výzva.
