Ondrej Šteffl, zakladateľ ScioŠkôl v Čechách, nedávno hodil do éteru myšlienku, že základná škola by mala mať desať rokov namiesto deviatich – s tým, že prázdne triedy po demografickom poklese sa zaplnia skôr, než ich niekto stihne prerobiť na kaviareň. Sám férovo dodáva, že nemá dáta, nemá analýzy – je to len "mlha", myšlienkový experiment.
To posledné je na celej veci to najzaujímavejšie. Nie preto, že by Šteffl nemal pravdu v tom, čo chce riešiť. Ale preto, že presne takto – ako nezáväzný status na sociálnej sieti – zvyknú u nás vznikať aj zmeny, ktoré sa o pár mesiacov ocitnú v Národnej rade ako súčasť "balíka zmien", bez toho, aby sa niekto pýtal, kde bola tá odborná debata.
V Česku ide táto hra opačným smerom. V polovici júla navrhol predseda Poslaneckej snemovne a šéf SPD Tomio Okamura rovno zrušiť deviaty ročník základnej školy – s odvolávkou na Nemecko, Poľsko a Maďarsko a s prísľubom 50-miliardovej úspory ročne pre štátny rozpočet. Pridal sa premiér Babiš, ktorý to označil za vec "sedliackeho rozumu". Lenže ani jedna z krajín, na ktoré sa Okamura odvoláva, nevzdeláva deti kratšie – len si ten istý čas rozdelili inak medzi základnú a strednú školu. A samotné číslo o úspore označil minister školstva Robert Plaga za vymyslené "hausnumero". Šteffl teda chce k základnej škole rok pridať, Okamura s Babišom ho chcú ubrať. Spoločné majú jedno: oba návrhy vznikli ako politické gesto, nie ako záver analýzy.
Kým sa takto Česi hádajú, či ubrať alebo pridať ročník, slovenské ministerstvo školstva tichým krokom prevalcúva systém sériou noviel naraz. Vlani v lete išlo do pripomienkového konania takmer celé školské zákonodarstvo jedným balíkom. Slovenská komora učiteľov k nemu podala 186 pripomienok a skonštatovala, že drvivú väčšinu z nich by bolo možné vyriešiť pol rokom spoločnej prípravy namiesto behu na doraz. Asociácia súkromných škôl "dôrazne odmietla" zmeny, ktorých paragrafové znenie prvýkrát videla až po zverejnení – vlastnými slovami "nedôstojné a neparticipatívne". Vyše tisíc riaditeľov napísalo ministrovi list. Odpoveď nedostali dodnes.
Ten istý reflex vidno aj pri menších, ale plošných zásahoch – zákaz mobilov v školách bol jednou z 89 zmien v jednom balíku, teraz sa rovnako rýchlo pripravuje zákaz sociálnych sietí pre deti do 16 rokov. Minister k tomu sám povedal: "Nie som úplne presvedčený, že len rýdzi zákaz je riešenie." Nejde o to, či sú tieto opatrenia dobré alebo zlé – ide o to, že vznikajú rovnakým spôsobom ako Štefflov status: rýchlo, viditeľne, bez toho, aby niekto vopred povedal, aké dôkazy za nimi stoja. Politika môže rozhodovať podľa hodnôt. Nemala by však rozhodovať bez faktov.
Školský systém, na ktorom sa roky stavajú kurikulá aj to, ako si rodičia plánujú budúcnosť detí, dokáže v princípe zmeniť jedna dostatočne odhodlaná skupina poslancov jediným hlasovaním. Netreba na to dôkazy, pilotné overenie ani pripravenosť škôl. Stačí väčšina v pléne a dobrý moment v mediálnom cykle.
Dalo by sa namietnuť, že to tak zle nie je – že systém, ktorý sa tridsať rokov nevie pohnúť cez pripomienkové konania a "širokú odbornú diskusiu", sa možno napokon pohne jedine vtedy, keď ho niekto postaví pred hotovú vec. Na tom niečo je. Lenže rozhodnosť a svojvoľnosť nie je to isté. Potrebujeme, aby sa školstvo dalo naozaj zmeniť – nie aby sa dalo zmeniť hocikým, hocikedy a bez toho, aby to niekto musel obhájiť dátami. A práve v školstve je tento rozdiel obzvlášť krutý: zákon sa dá schváliť za jedno hlasovanie, ale učiteľku, ktorá zmene nerozumie alebo s ňou nesúhlasí, k nej nikto nedokope. Urobí ju formálne, na papieri, a za dverami triedy bude učiť tak, ako učila doteraz. Zmení sa vyhláška, nezmení sa hodina.
Toto vlastne nie je len problém školstva. Je to problém toho, ako sa na Slovensku vyrábajú verejné politiky vôbec – v školstve je tento mechanizmus viditeľný najzreteľnejšie, lebo sa dotýka každej rodiny a mení sa v ňom najviac vecí naraz. Zároveň je tu obzvlášť nebezpečný, pretože dôsledky nevidno hneď v rozpočte, ale o desať rokov v hlavách detí, ktoré medzitým vyrástli.
Namiesto ďalšieho apelu na "väčšiu odbornú diskusiu" – tú tu už roky máme, len ju nikto nemusí počúvať – navrhujem niečo konkrétnejšie: nezávislý orgán typu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, len pre vzdelávaciu politiku.
Namietneš – veď analytický útvar na ministerstve už máme, Inštitút vzdelávacej politiky. Presne to je ale problém. IVP je súčasťou ministerstva, podlieha ministrovi a žije či zaniká podľa jeho vôle – v roku 2018 ho jedna ministerka jednoducho zrušila ako "organizačnú zmenu". Analytik, ktorému plat podpisuje minister, ťažko napíše nepríjemné stanovisko k jeho vlastnému návrhu. RRZ naproti tomu nezriaďuje vláda, ale zákon, jej členov nemôže minister financií len tak odvolať, a preto si môže dovoliť povedať aj to, čo sa politikom nehodí.
Presne takú nezávislosť potrebuje aj školstvo. Rada, ktorá by pred hlasovaním v parlamente musela k systémovým zásahom – zmenám v štruktúre stupňov vzdelávania, dĺžke povinnej dochádzky, financovaní škôl, plošným zákazom – verejne vydať stanovisko: aké dôkazy za návrhom stoja, aké skúsenosti majú iné krajiny, čo hovoria dotknuté strany. Bez vetovacieho práva. Stačilo by, aby jej stanovisko muselo byť súčasťou návrhu zákona, tak ako dnes musí mať zákon doložku vplyvov na rozpočet.
Nech si politici statusy typu "zrušíme deviaty ročník základnej školy" alebo "zavedieme desiaty ročník" pokojne píšu ďalej. Len nech medzi statusom a paragrafovým znením stojí niekto nezávislý, koho úlohou je nahlas sa spýtať: a máme na to vôbec dáta?
Nie je totiž problém, že politici rozhodujú. Problém je, že nemusia dokazovať, prečo rozhodujú práve takto.
Dočítali ste až sem. Ak bol tento článok pre vás prínosný, pomôžte nám prinášať ďalšie overené správy zo Zemplína a celého Slovenska.
Nakopni.sk prináša nezávislé správy zo Zemplína i celého Slovenska. Ak vám naša práca dáva zmysel, môžete nás podporiť jednorazovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľnou sumou prostredníctvom transparentného účtu.
QR kód je pripravený na príspevok 5 €.
