Priznajme si to bez diplomatických fráz: sme národ bez ambícií, ktorý dobrovoľne stráca chuť niečo urobiť s vlastným osudom. Každý deň sa radšej necháme opiť rožkom, aj keď to vedie do slepej uličky. Nevidíte to? Stačí si sadnúť za volant.
Ako často sa vám stane, že zostanete bezmocne visieť v kolóne desiatich áut a rezignovane si poviete, že to nemá zmysel? Na začiatku ide traktor alebo vystrašený, pomalý vodič. Za ním sa ako na potvoru zavesí ďalší slabší šofér, za ním menej priebojný a zrazu sa vezieme úplne všetci. Ak ste v tom rade desiaty, zdanlivo nemáte šancu. Sme paralyzovaní strachom a pasivitou.
Pozor, tu nejde o to, že musíte vlastniť to najrýchlejšie auto na ceste, a už vôbec nie o bezohľadnú jazdu či zbytočné riskovanie vlastného či cudzích životov. O tom to nie je. Hovorím o zdravej priebojnosti, skutočných šoférskych schopnostiach, predvídavosti a dokonalej znalosti prostredia, v ktorom sa denne pohybujeme. Hovorím o umení čítať situáciu a vedieť zareagovať, keď sa naskytne bezpečná príležitosť. Tieto vlastnosti v sebe všetci máme – len sme ich nechali zakrpatieť. Musíme sa ich znova naučiť denne používať v prospech nás všetkých.
Staré arabské príslovie hovorí: „Karavána sa pohybuje rýchlosťou najpomalšej ťavy.“ Presne to dnes žijeme v reálnom svete. Naša spoločnosť sa prispôsobila tempu tých najpomalších, najmenej odvážnych a najneschopnejších. Dobrovoľne brzdíme sami seba, zostávame trčať v zápche a len ticho sa zabíjame vlastným hnevom, zatiaľ čo svet okolo nás nám uteká.
Týmto prístupom doslova zabíjame talenty a pochovávame ambície šikovných mladých ľudí. Na začiatku by pritom potrebovali tak málo – len múdru radu, správne nasmerovanie alebo drobný finančný stimul na rozbeh. Namiesto pomocnej ruky však dostanú brutálnu byrokratickú facku na každom jednom úrade. O normálnej štátnej podpore či dostupnej pôžičke tu niet ani chýru, ani slychu. Dorazia ich likvidačné dane a výsledok? Mladé mozgy to zabalia a utečú radšej do zahraničia. Predstavte si zdravého dravca, ktorého zatvoríte do hydinárne a kŕmite ho len zrnom. Po čase zabudne lietať. Presne to robíme s naším potenciálom. Sme krajina, kde sa snívanie stalo takmer zakázaným pánskym špásom.
Nestrácajme však nádej, toto nie je rozsudok smrti, ale budíček. Máme tu neskutočný potenciál v ľuďoch aj v samotnej prírode. Našu krajinu a jej krásy nám okolité štáty môžu závidieť. Mali by sme tu vybudovať skutočnú liaheň na mozgy, obnoviť priemyselný raj, naštartovať moderný cestovný ruch a vytvoriť špičkový, prosperujúci európsky štát. Máme na to všetky predpoklady.
Riešenie však nepríde samé od seba a neprinesie ho žiaden spasiteľ zhora. S touto situáciou si dokážeme poradiť len spolu. Pomocná ruka je na konci našich vlastných ramien. Zmena nastane vtedy, keď každý jeden z nás začne od seba. Keď namiesto bezhlavého vytáčania motora zapojíme predvídavosť a priebojnosť tam, kde to má zmysel. Keď odhodíme našu malosť, vyhrnieme si rukávy a začneme makať.