V malom domčeku na Tibavskej ulici v Sobranciach sa 7. apríla 1931 narodil Alexander Moškovič. Otec Jozef mal v centre mesta malý obchodík, mama sa starala o troch synov. Alex a jeho bratia chodili do miestnej ľudovej školy a vo voľnom čase hrávali futbal na lúke, ktorej hovorili "Bongu báčiho". Bolo to obyčajné detstvo v malom zemplínskom mestečku.
Na jar 1944 sa to všetko skončilo. Alexa, jeho rodinu a ďalších príslušníkov židovskej komunity zo Sobraniec a okolia odviezli najprv do tehelne v Užhorode a odtiaľ do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Trinásťročného chlapca oddelili od rodiny hneď pri prvej selekcii. Mal modré oči a nacisti ho považovali za chlapca s "árijským" výzorom. Zaradili ho preto do špeciálneho baraku pre chlapcov určených na osvojenie nemeckými rodinami. V baraku vypukol týfus. Josef Mengele na chorých chlapcoch vykonával vlastné pochybné lekárske metódy namiesto skutočnej liečby. Zo stoviek chlapcov, ktorí týmto barakom prešli, prežilo približne päťdesiat. Alex bol medzi nimi.
Toto nie je vzdialený príbeh z učebnice. Je to príbeh chlapca z ulice, po ktorej ešte dnes niekto chodí do práce, a mal by patriť k tomu, čo si Zemplín o sebe rozpráva.
Začiatkom roku 1945, keď sa k Auschwitzu blížila Červená armáda, začali nacisti tábor evakuovať. Alexa spolu s tisíckami ďalších väzňov hnali na západ v pochode smrti. V dave vyčerpaných ľudí sa nečakane stretol so svojím otcom a starším bratom Zoltánom. Bolo to naposledy, čo boli všetci traja spolu.
Previezli ich do koncentračného tábora Buchenwald v Nemecku. Tam sa Alexov príbeh pretína s menom, ktoré by mal Zemplín poznať rovnako dobre ako meno chlapca, ktorého zachránilo: Antonín Kalina, český komunista, ktorý ako vedúci takzvaného Kinderblocku 66 vďaka vlastnej odvahe a takmer otcovskej starostlivosti zachránil viac ako deväťsto chlapcov. Alex neskôr často hovoril, že práve jemu vďačí za život.
Koncom leta 1945 sa vrátil do rodných Sobraniec. Nikoho z blízkych už viac nevidel. V koncentračných táboroch stratil celkovo štyridsaťjeden príbuzných, vrátane matky, otca a oboch bratov.
V roku 1946 odišiel do USA, kam ho zobral matkin príbuzný. Vyštudoval televízne inžinierstvo a väčšinu života pracoval ako televízny strihač pre ABC Sports, kde sa podieľal aj na vysielaní olympijských hier. Za svoju kariéru získal desať cien Emmy.
Popri tom pôsobil aj ako oficiálny hovorca Centra holokaustu na Floride a desaťročia chodil na besedy so študentmi, ktorým rozprával svoj príbeh. Nerobil to pre uznanie. Cítil, že to je jeho povinnosť voči tým, ktorí sa už rozprávať nemôžu.
Práve on, spolu s ďalším preživším chlapcom z Kinderblocku 66, Naftalim Fürstom, sa zaslúžil o to, že Yad Vashem posmrtne udelil Antonínovi Kalinovi titul Spravodlivý medzi národmi. Alexov syn Steven, filmový producent, natočil v roku 2012 dokument Kinderblock 66: Return to Buchenwald, ktorý mal celoslovenskú premiéru práve v Sobranciach.
1. septembra 2013 stál Alex Moskovic v Dome kultúry v Sobranciach pred skupinou stredoškolákov zo svojho rodného mesta. Povedal im, že ak majú svoj sen, musia urobiť všetko pre to, aby ho dosiahli. Bol to osemdesiatnik plný optimizmu a životnej energie, ktorý s nimi strávil celé dopoludnie a porozprával im svoj príbeh.
Bol to jediný raz od vojny, čo sa do Sobraniec vrátil.
Keď sa s ním mestská kronikárka naposledy stretla v decembri 2013 v Prahe, Alex mal ešte túžbu prísť do Sobraniec ešte raz. Do svojho rodného mesta. Táto túžba ostala nenaplnená. Alex Moskovic zomrel 14. septembra 2019 v USA vo veku osemdesiatosem rokov.
Sobrance na svojho rodáka nezabudli. Pri príležitosti 75. výročia oslobodenia mesta vysadili v mestskom parku, z iniciatívy OZ Villa Szobránc a mesta Sobrance, pamätný strom Alexa Moskovica. Krásny platan má aj ďalším generáciám pripomínať príbeh "chlapca zo Sobraniec" a všetkých, ktorí zahynuli vo vojnových časoch.
Sobrance si teda svojho rodáka pripomenuli: besedou, dokumentom, stromom v parku. To je viac, než sa o mnohých podobných príbehoch dá povedať. A predsa: koľko ľudí, ktorí dnes prejdú okolo toho platana v mestskom parku, vie, čí je to strom a prečo tam stojí? Koľko stredoškolákov v Sobranciach, Michalovciach či Trebišove dnes vie, že jeden z najsilnejších príbehov o holokauste, aké dokáže Zemplín ponúknuť, sa začal na Tibavskej ulici?
Pripomenutie si Alexa Moskovica nie je len o jednom človeku. Je pripomienkou toho, že v mnohých zemplínskych mestečkách žila pred vojnou významná židovská komunita (remeselníci, obchodníci, susedia), ktorá takmer bezo zvyšku zmizla. Synagógy chátrajú alebo slúžia iným účelom, cintoríny zarastajú, a priezviská ako Moskovic dnes pôsobia cudzo aj vo vlastnom regióne, hoci kedysi patrili k jeho bežnej realite.
Alex Moskovic zasvätil druhú polovicu svojho života tomu, aby jeho príbeh niekto počul. Do rodného mesta sa mu podarilo vrátiť len raz, na jedno jesenné dopoludnie v roku 2013. Chcel prísť ešte raz. Nestihol to.
Najmenej, čo môže jeho rodný kraj urobiť, je postarať sa, aby jeho príbeh nezostal len pri pamätnom strome v parku. Aby ho poznali aj tí, ktorí popod neho každý deň prechádzajú.
Ďalšie články autora Miroslav Sopko
Slovenská akadémia vied v spolupráci so Slovenskou rektorskou konferenciou predstavila dokument, ktorý má na pätnásť rokov dopredu určiť, kam má krajinu smerovať. Volá sa Vízia Slovensko 2040 a jeho prvá veta znie čisto a sebavedomo: Slovensko je v roku 2040 krajinou, kde sa ľuďom darí.
Bratislava má svoju Kukuricu, tú, ktorú si ministerstvo obrany práve zrekonštruovalo za 53 miliónov eur a ku ktorej si pre istotu postavilo aj menšiu sesternicu, ľudovo kukuričku, za ďalších takmer 12 miliónov eur. My na Zemplíne máme svoju kukuricu tiež, len ju nazvime kenderica. Rozdiel je len v tom, že kým bratislavská Kukurica dnes svieti novými oknami a ministerskými kabinetmi, naša kenderica na brehu Zemplínskej šíravy len tíško oprašuje omietku a čaká, kým si na ňu niekto spomenie. Čaká už tak dlho, že ju pri tom stihli vyhniezdiť lastovičky priamo v prasklinách fasády. Aspoň niekto tam býva.
Dočítali ste až sem. Ak bol tento článok pre vás prínosný, pomôžte nám prinášať ďalšie overené správy zo Zemplína a celého Slovenska.
Nakopni.sk prináša nezávislé správy zo Zemplína i celého Slovenska. Ak vám naša práca dáva zmysel, môžete nás podporiť jednorazovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľnou sumou prostredníctvom transparentného účtu.
QR kód je pripravený na príspevok 5 €.
