Predstavme si troch pätnásťročných mladých ľudí. Prvý žije v Snine. Druhá v Trebišove. Tretí napríklad v Humennom. O tri roky budú všetci traja stáť pred rozhodnutím, či zostanú na Východe alebo odídu. Dnes by sme pravdepodobne povedali, že o ich budúcnosti rozhodne ekonomika. Koľko bude pracovných miest. Aké budú platy. Či sa podarí prilákať nového investora.
Lenže výskumy z posledných rokov ukazujú, že ľudia nezostávajú v regiónoch iba kvôli práci. Zostávajú tam, kde majú vzťahy, identitu a pocit, že ich život môže niečo zmeniť. A ten sa vytvára oveľa skôr, než nastúpia do prvého zamestnania.
Často už počas školy.
Práve preto sa v mnohých krajinách začína meniť pohľad na to, na čo vlastne školy slúžia. Nie sú len miestom, kde sa pripravujú budúci zamestnanci. Stávajú sa nástrojom rozvoja regiónov.
Michal zo Sniny sa dnes v škole učí o lesoch. V škole budúcnosti by mohol spolu s odborníkmi riešiť otázku, ako pripraviť Vihorlat na meniacu sa klímu. Nešlo by o krúžok ani jednorazový projekt. Bola by to súčasť vzdelávania. Takto dnes fungujú viaceré školy vo Fínsku, kde žiaci pracujú na reálnych problémoch svojho okolia a prepájajú pri tom vedomosti z viacerých predmetov.
Sofia z Trebišova patrí medzi najlepšie študentky vo svojom ročníku. Pravdepodobne odíde študovať do väčšieho mesta. Otázkou nie je, či odíde. Otázkou je, či sa bude mať prečo vrátiť. V Kanade či Škótsku preto vznikajú programy, ktoré prepájajú talentovaných mladých ľudí s miestnymi firmami, univerzitami a komunitami ešte počas štúdia. Nie preto, aby ich udržali doma nasilu. Ale aby región neostal pre nich iba miestom detstva, ale stal sa aj miestom budúcnosti.
A potom je tu Juraj z Humenného. V čase, keď bude končiť školu, môže byť najväčším rozvojovým projektom v Európe obnova Ukrajiny. Logistika, energetika, stavebníctvo, digitálne technológie, nové obchodné väzby. Napriek tomu sa na túto príležitosť dnes naše školy pripravujú len okrajovo. Poľský Rzeszów už roky buduje svoju pozíciu centra budúcej obnovy. My sa zatiaľ väčšinou rozprávame o tom, koľko tried otvoríme v ďalšom školskom roku.
A možno práve tu je problém. Učíme deti, ako si nájsť miesto vo svete. Zabúdame im ukázať, že aj ich rodný kraj môže nájsť svoje miesto vďaka nim.
Diskusia o vzdelávaní sa na Slovensku často vedie okolo predmetov, osnov alebo maturít. To všetko je dôležité. Oveľa menej sa však pýtame, akú úlohu má školstvo zohrávať pri rozvoji regiónov.
Čo ak by každé územie malo svoju vlastnú vzdelávaciu misiu? Nie ďalší predmet, ale veľkú výzvu, na ktorej by školy, samosprávy, firmy aj univerzity pracovali spoločne. Na Zemplíne by to mohla byť potravinová bezpečnosť a moderné poľnohospodárstvo. Na aj klimatická adaptácia lesov ako aj technologický rozvoj a príprava na obnovu Ukrajiny.
Nešlo by o to vychovávať deti pre existujúci trh práce. Išlo by o to pripraviť ich na budovanie budúcnosti vlastného regiónu.
A možno práve v tom spočíva ďalšia etapa decentralizácie vzdelávania. Nie v tom, že kraje budú rozhodovať o väčšom počte kompetencií. Ale v tom, že dostanú možnosť definovať, akú budúcnosť chcú vytvoriť – a školy sa stanú jedným z hlavných nástrojov, ako ju dosiahnuť.