Združuje vyše 190 firiem leteckého priemyslu a zamestnáva okolo 35-tisíc ľudí. Nevzniklo to príchodom jedného zahraničného investora. V apríli 2003 sa osemnásť domácich leteckých firiem a inštitúcií – vrátane už existujúcej Politechniky Rzeszowskej so silnou leteckou fakultou – rozhodlo založiť spoločné združenie a systematicky lákať ďalších dodávateľov aj investorov. Privatizácia miestnej fabriky americkým Pratt & Whitney krátko predtým bola dôležitým impulzom – priniesla kapitál, prístup na globálne trhy aj nové technologické štandardy. No chrbtovou kosťou úspechu bola existujúca priemyselná tradícia, hotová univerzita a zámerná, roky trvajúca klastrová spolupráca firiem navzájom.
Podkarpatsko nie je jediný takýto príbeh. Nemecké Porúrie, kedysi symbol uhoľnej a oceliarskej veľmocí, po odchode ťažkého priemyslu v osemdesiatych rokoch dlhé roky pripomínalo priemyselný cintorín. Obnovu sprevádzal desaťročný program IBA Emscher Park (1989 – 1999), ktorý spojil stovky obcí, firmy aj komunity do jedného projektu, zámerne navrhnutého tak, aby prežil viacero volebných období. Nebol to však jediný faktor – opieral sa o desaťročia predtým vybudovanú univerzitnú sieť (napríklad Ruhr-Universität Bochum, založenú už v roku 1962) a o miliardové federálne investície. Netreba to prikrášľovať: Porúrie má dodnes nadpriemernú nezamestnanosť a plnú konvergenciu ešte nedosiahlo. Podarilo sa mu ale zastaviť voľný pád a vybudovať novú ekonomickú základňu namiesto tej stratenej. Podobne zložitý je aj príbeh Bilbaa. Slávne múzeum Guggenheim sa často uvádza ako symbol premeny mesta, no mnohí výskumníci regionálneho rozvoja dnes „Bilbao efekt" považujú skôr za mýtus – skutočnú prácu odviedli desaťročia trvajúce investície do metra, letiska, prístavu a sanácie rieky, koordinované mestskou, regionálnou aj štátnou správou.
Keď sa pozriete na tieto tri natoľko odlišné regióny – poľský, nemecký, španielsky – vynorí sa spoločný menovateľ. Ani jeden z nich sa nezachránil sám, jednou dotáciou alebo jedným investorom – zahraničný kapitál aj masívne verejné investície v každom príbehu zohrali svoju úlohu. Podstatné je, čo sa dialo potom: prvé firmy pritiahli ďalšie dodávateľské, tie si vynútili viac odborníkov a výskumu, výskum podporoval inovácie a tie pritiahli ďalších investorov. Ekonómovia tomu hovoria pozitívny aglomeračný efekt – čím viac podobných firiem sa v regióne nahustí, tým je pre ďalšie atraktívnejší. Zjednodušene: úspech v regionálnom rozvoji zvykne priťahovať ďalší úspech. Rozdiel oproti regiónom, ktoré podobnú príležitosť nedokázali využiť, bol v tom, či mali pripravené podmienky, aby sa táto reťaz vôbec mohla naštartovať.
Tie podmienky mali niekoľko spoločných čŕt. Po prvé, kvalitné odborné a technické školstvo previazané s praxou – bez existujúcej Politechniky Rzeszowskej či siete porúrskych univerzít by nemal kto obsadiť pracovné miesta, ktoré prišli s investormi. Po druhé, časový horizont presahujúci volebné cykly – ako pri desaťročnom mandáte Porúrskej obnovy alebo pri desaťročia trvajúcej spolupráci správy v Bilbau. A po tretie, reálne rozhodovacie právomoci na regionálnej úrovni – v Poľsku dnes samosprávne kraje (vojvodstvá) spravujú približne tretinu až dve pätiny všetkých kohéznych eurofondov, nie ministerstvo vo Varšave. Táto posledná podmienka je ale krehká: decentralizácia sama osebe nič nezaručí, ak región nemá dosť odbornej kapacity a kvalitnú správu, ktorá peniaze nerozpustí v klientelizme. Pomáha regiónu využiť príležitosť – nevytvára ju sama od seba.
Slovensko má svoje Podkarpatsko aj svoje Porúrie. Presnejšie povedané, má regióny s podobnými východiskami – nie identické dvojča. Košický a Prešovský kraj dokopy majú približne 1,6 milióna obyvateľov, rádovo podobne ako 2,1-miliónové Podkarpatské vojvodstvo, a zdieľajú perifériu, emigráciu mladých aj vlastnú priemyselnú históriu. Podkarpatské vojvodstvo má oproti nim navyše vlastné letisko, hotový letecký klaster a oveľa vyššiu exportnú orientáciu – paralela teda funguje skôr ako inšpirácia než ako predpoveď. Problém pritom nie je len v nedostatku peňazí. Slovensko dostáva z eurofondov rádovo podobné sumy na obyvateľa ako Poľsko. Rozdiel je skôr v tom, ako sú rozhodovacie právomoci rozdelené, akú odbornú kapacitu majú regióny na ich výkon, a či dokážu plánovať na desaťročia dopredu namiesto štyroch rokov.
Samosprávne kraje na Slovensku dnes riadia podstatne menší podiel rozvojových investícií než poľské vojvodstvá a väčšina väčších rozhodnutí sa schvaľuje centrálne, viazaná na štvorročné politické cykly. Bez týchto právomocí sa o skutočnej regionálnej stratégii nedá ani začať baviť – samotný presun kompetencií je ale len prvý, nie posledný krok.
Ak sa má niektorý zo zabudnutých regiónov Slovenska raz aspoň priblížiť tomu, čo sa podarilo Podkarpatsku alebo Porúriu, bude to vyžadovať kombináciu toho, čo fungovalo inde: kraje s reálnym rozpočtovým mandátom, inštitúcie chránené pred prepisovaním po každých voľbách, funkčné odborné školstvo previazané s praxou a schopnosť rozpoznať a využiť príležitosť, keď príde zvonku. Univerzálny recept na zázrak neexistuje. Bez týchto podmienok sa ale takmer isto nestane.
