Krava

Keď sa blížil front, Nemci brali chlapov aj dobytok z celej dediny. Otec bol vtedy ešte chlapec – na jeseň v štyridsiatom štvrtom mal trinásť rokov. Spolu so sestrou ho poslali skryť sa, takže priamo pri tom nebol. No kedykoľvek o ich kravke rozprával, žiarili mu oči.

Volali ju Marja, pásol ju a staral sa o ňu. Prišiel však rozkaz a dedo musel s Marjou, s ostatnými chlapmi a dobytkom ísť do vojenského konvoja. Došli až pred Michalovce, k mostu cez Laborec. Dodnes si pamätám, ako sa otcovi pri rozprávaní rozveselil hlas a začal sa smiať:

– A znaš co vona zrobila? Ona im ucekla... i štriľali po nej, vidzeli sme potom, že nema chvust...

Vtedy si všetci mysleli, že ju už v živote neuvidia. Keď prešiel front, ľudia sa postupne vracali do dediny. Veľa domov zhorelo, no ich stodola zostala stáť. A v nej našli... Marju. Musela si rohom akosi sama otvoriť bránku, dostala sa k senu a zachránila sa. Bol to hotový zázrak.

A tým sa to neskončilo. V dedine žila rodina, ktorej sa práve narodilo dieťa. Potrebovali mlieko, no široko-ďaleko nebolo jedinej kravy. Marja vtedy vykonala ďalší hrdinský čin – mlieka mala dosť pre všetkých a ten chlapec na ňom odrástol.

V tom mieste sa však otcovi hlas vždy zlomil... Akýsi bitang nasypal do sena klince. A tak Marju, ktorú nedostala nemecká guľka, napokon zabila ľudská zloba.

Keď otec dohovoril, pamätám si ešte aj dnes, že mi v tej chvíli bolo tak nejak smutno. Snažil som sa tú dobu predstaviť si, ale som vďačný, že mi otec nechal túto spomienku.

Viete, keď tak nad tým premýšľam, v tom príbehu je skoro všetko. Život i smrť, nádej i temnota. Nie je všetko biele ako mlieko a čierne ako zem. Premýšľam, čo to muselo byť za človeka, ktorý hodil klince do sena. Z hlúposti? Zo závisti? Asi je zbytočné sa pýtať, no čo má určite zmysel, je dozvedieť sa čo najviac o tom, ako naši rodičia i prarodičia žili, o čom snívali a po čom túžili.

Lebo to sú tie najlepšie lekcie života.