Dierami, výtlkami, vyvýšenými platňami a korienkami stromov, ktoré chodník
doslova rozbíjajú, sa nedá ísť normálne. Každých pár metrov zakopnem, vozík sa prevráti, noviny sa rozsypú. Do tretieho dňa bolo po vozíku. Rám sa zlomil, kolesá sa rozpadli a šruby vypadali. Peniaze, ktoré som si od úst odtrhol, boli fuč. A nie som sám. Toto nie je príbeh jedného brigadníka. Toto je denný život ľudí v Michalovciach, Trebišove, Humennom, Košiciach i mnohých menších obciach.
Mamičky s kočíkmi sa na prechádzku často ani nevydajú. Každá diera spôsobuje také trasenie, že dieťa sa budí, plače a mnohé mamy radšej zostanú doma. Starší ľudia sa boja chodiť von, lebo riziko pádu je enormné. Ľudia na vozíku alebo s barlami to majú ešte ťažšie – mnohé úseky sú pre nich priam neprejazdné. „Chodníky na Slovensku sú v katastrofálnom stave,“ hovorí sa už roky.
Tentoraz to však nehovorí len opozícia alebo aktivisti. Hovoria to obyčajní ľudia, ktorí tu žijú a denne to znášajú na vlastnej koži (a na vlastných kolesách). Problém nie je len estetický. Ide o bezpečnosť, zdravie aj dôstojnosť. Keď sa človek bojí vyjsť na prechádzku s vlastným dieťaťom, niečo je veľmi zle. Keď brigádnikovi za tri dni zničí pracovný nástroj na ktory si tažko zarobil a stav infraštruktúry, o ktorej sa hovorí, že „sa rieši“, niečo je veľmi zle.
Mesto Michalovce a samosprávy v regióne by mali konečne priorizovať opravu
chodníkov pred ďalšími okázalými projektmi. Lebo kým budú ľudia padať a ničiť si majetok už pri bežnom chôdzi, ťažko sa tu bude hovoriť o tom, že „život na
východe sa zlepšuje“. Ja som svoj vozík už vyhodil. Mnoho ďalších ľudí však
nemá inú možnosť, ako sa s tým trápiť ďalej. A tak sa pýtam: Koľko ešte rozbitých vozíkov, vyvrtnutých členkov a zrušených prechádzok s deťmi bude potrebné, kým
sa niečo pohne?