Keď som prišiel do Michaloviec zarobiť si na brigáde roznášaním novín, veril som, že poctivou prácou sa dá niečo dokázať. Po pár týždňoch som si z našporených peňazí kúpil nový vozík, aby som nemusel všetko nosiť na chrbte. Netušil som, že mu zostávajú len tri dni života. Už prvý deň som pochopil, v akom stave sú chodníky na Slovensku.
Dierami, výtlkami, vyvýšenými platňami a korienkami stromov, ktoré chodník
doslova rozbíjajú, sa nedá ísť normálne. Každých pár metrov zakopnem, vozík sa prevráti, noviny sa rozsypú. Do tretieho dňa bolo po vozíku. Rám sa zlomil, kolesá sa rozpadli a šruby vypadali. Peniaze, ktoré som si od úst odtrhol, boli fuč. A nie som sám. Toto nie je príbeh jedného brigadníka. Toto je denný život ľudí v Michalovciach, Trebišove, Humennom, Košiciach i mnohých menších obciach.
Mamičky s kočíkmi sa na prechádzku často ani nevydajú. Každá diera spôsobuje také trasenie, že dieťa sa budí, plače a mnohé mamy radšej zostanú doma. Starší ľudia sa boja chodiť von, lebo riziko pádu je enormné. Ľudia na vozíku alebo s barlami to majú ešte ťažšie – mnohé úseky sú pre nich priam neprejazdné. „Chodníky na Slovensku sú v katastrofálnom stave,“ hovorí sa už roky.
Tentoraz to však nehovorí len opozícia alebo aktivisti. Hovoria to obyčajní ľudia, ktorí tu žijú a denne to znášajú na vlastnej koži (a na vlastných kolesách). Problém nie je len estetický. Ide o bezpečnosť, zdravie aj dôstojnosť. Keď sa človek bojí vyjsť na prechádzku s vlastným dieťaťom, niečo je veľmi zle. Keď brigádnikovi za tri dni zničí pracovný nástroj na ktory si tažko zarobil a stav infraštruktúry, o ktorej sa hovorí, že „sa rieši“, niečo je veľmi zle.
Mesto Michalovce a samosprávy v regióne by mali konečne priorizovať opravu
chodníkov pred ďalšími okázalými projektmi. Lebo kým budú ľudia padať a ničiť si majetok už pri bežnom chôdzi, ťažko sa tu bude hovoriť o tom, že „život na
východe sa zlepšuje“. Ja som svoj vozík už vyhodil. Mnoho ďalších ľudí však
nemá inú možnosť, ako sa s tým trápiť ďalej. A tak sa pýtam: Koľko ešte rozbitých vozíkov, vyvrtnutých členkov a zrušených prechádzok s deťmi bude potrebné, kým sa niečo pohne?
Ďalšie články autora Martin Kolesár
Slovensko sa bojí zmeny, modernizácie a progresu. Zakaždým, keď sa niečo začne meniť, príliš často namiesto snahy prispôsobiť sa novej situácii počúvame, že predtým bolo všetko lepšie, jednoduchšie a vlastne ani nebolo potrebné nič meniť. Potom sa však čudujeme, že v porovnaní s modernými západnými ekonomikami nie sme rovnocenným hráčom a že z krajiny, ktorá by mohla byť mozgovňou Európy, sa príliš často stáva iba montážna dielňa.
Keď sa povie slovenská politika, väčšina ľudí si hneď predstaví tie uhladené debaty v Bratislave, no málokomu dopne, že o osude celej krajiny sa reálne rozhoduje u nás doma, na Zemplíne. Sme región, ktorý politici pred voľbami milujú, pretože vedia, že bez našich hlasov sa do tých teplých kresiel v hlavnom meste jednoducho nedostanú. Sme pre nich ako taký lakmusový papierík – ak dokážu presvedčiť unavených a skeptických ľudí v Michalovciach alebo Humennom, majú vyhraté, no hneď po voľbách na nás opäť úspešne zabudnú a my sa vraciame do reality, kde sa sľuby rozplynú rýchlejšie ako ranná hmla nad Šíravou.
Dočítali ste až sem. Ak bol tento článok pre vás prínosný, pomôžte nám prinášať ďalšie overené správy zo Zemplína a celého Slovenska.
Nakopni.sk prináša nezávislé správy zo Zemplína i celého Slovenska. Ak vám naša práca dáva zmysel, môžete nás podporiť jednorazovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľnou sumou prostredníctvom transparentného účtu.
QR kód je pripravený na príspevok 5 €.
