Marek nie je výnimka. Je súčasťou skupiny, ktorú si ako spoločnosť nemôžeme dovoliť ignorovať.
Čísla, ktoré bolia
Nová analýza VÚDPaP-u (projekt NP PUŠD) sledovala takmer 51-tisíc žiakov a žiačok od ich posledného roka povinnej školskej dochádzky až po nedávno – po štyroch rokoch. Výsledok: najmenej 16,9 % z nich – teda každý šiesty – skončil vzdelávanie bez maturity alebo výučného listu. V absolútnych číslach ide o 8 675 mladých ľudí len z jedného ročníka.
A najhoršie na tom je, kedy sa to deje. Až 42 % zo všetkých predčasných odchodov sa odohráva hneď po základnej škole – deti proste nikam nenastúpia. A najkritickejšia vlna prichádza presne vo veku 16 rokov, kedy im oficiálne končí povinná školská dochádzka: v tomto jedinom roku nastalo až 40 % zo všetkých PUŠD prípadov v kohorte, z toho 9 z 10 boli práve tí, čo po základnej škole už nikam nepokračovali. Ďalších 20 % skončí na odboroch, ktoré ani pri úspešnom dokončení nevedú k žiadnej kvalifikácii. To je spolu 62 % všetkých prípadov – deti, ktoré systém stráca skôr, než vôbec naplno začnú strednú školu.
Chudoba a marginalizované rómske komunity v tom hrajú veľkú rolu – ale dáta zároveň búrajú zjednodušený obraz. V momente, keď dieťa opustí vzdelávanie, je zo sociálne znevýhodneného prostredia vedená len približne štvrtina (25,5 %) z týchto detí. Zvyšných 38 % PUŠD sa navyše deje počas bežného štúdia na strednej škole s maturitou či výučným listom – teda medzi deťmi, ktoré by sme si spontánne s chudobou vôbec nespájali. Toto nie je problém „tých druhých“. Toto je problém, ktorý prechádza naprieč celým Slovenskom.
Cena mlčania
Ľudia bez maturity alebo výučného listu majú na Slovensku zamestnanosť približne o polovicu nižšiu než ich rovesníci s kvalifikáciou – horší pomer než kdekoľvek inde vo V4 či priemere EÚ. Analytici to vedia premeniť aj na eurá: každé zníženie miery PUŠD o 1 percentuálny bod znamená pre štátny rozpočet minimálne 1,4 milióna eur ročne navyše na daniach a odvodoch. Ak by sa Slovensku podarilo dostať mieru PUŠD na cieľ EÚ do roku 2030, len táto jedna kohorta by štátu priniesla aspoň 12 miliónov eur ročne – a to bez sociálnych dávok, ktoré by sme ušetrili.
Čo funguje inde
Chicago si namiesto ďalších plagátov „zostaň v škole“ postavilo systém, ktorý sleduje tri veci u každého prváka strednej školy: dochádzku, správanie a známky – takzvaný Freshman On-Track Indicator. Nezávislý výskum (Consortium on Chicago School Research) ukázal, že tento jednoduchý nástroj predpovedá, kto napokon zmaturuje, s presnosťou okolo 85 % – oveľa skôr a presnejšie než čokoľvek, čo sa predtým používalo. Škola tak nečaká na koniec roka, keď je už neskoro, ale vidí problém v momente, keď sa dá ešte zasiahnuť.
Podobnou cestou išlo aj Čile so svojím Sistema de Alerta Temprana – systémom včasného varovania postaveným na tej istej logike: dochádzka, prospech, správanie. Vďaka dátam, ktoré majú školy bežne k dispozícii, dokážu ohrozené deti identifikovať skôr a nasadiť k nim tím mentorov a poradcov, kým je ešte čas niečo zmeniť.
Nie je to zázrak. Sú to len dáta použité včas, namiesto toho, ak ich spočítame až po pohrebe príležitosti.
VÚDPaP na podobnom systéme včasného varovania už pracuje – má byť hotový a overený do septembra 2028 a odvtedy má platiť pre všetky základné a stredné školy na Slovensku. To je dobrá správa. Zlá správa je, že kým naň čakáme, každý rok pribúdajú ďalší Marekovia, ktorých si nikto nevšimne včas.
Slovensko nepotrebuje viac súcitu s problémom PUŠD. Potrebuje systém, ktorý deti v riziku zachytí skôr, než zmiznú zo systému úplne.
