Zaujímavé na tom nie je len to, že sa taký projekt dal na Zemplíne postaviť. Zaujímavé je, že zostal pri jednom penzióne a jednej dotácii. Namiesto toho, aby sa overený model rozšíril na celú oblasť, musí sa naň každý ďalší záujemca znova uchádzať o grant a dúfať, že tentokrát uspeje.
To je presne vzorec, ktorý sa dá na Zemplíne zopakovať vo väčšom – nie čakaním na diaľnicu (o tej rozhoduje vláda, nie kraj), ale troma nástrojmi, ktoré má kraj priamo vo vlastných rukách.
1. Fond, ktorý sa nikdy nevyprázdni
Namiesto jednorazových dotácií – revolvingový fond s účasťou aj súkromných investorov: požičia raz, splátky sa vrátia a požičajú znova ďalšiemu podnikateľovi. Taliansky región Friuli-Venezia Giulia takýto fond pre farmárov a malé firmy prevádzkuje nepretržite od roku 1982. Pre Zemplín by to znamenalo, že overené nápady – ako sauna pri Anime – sa dajú zopakovať na viacerých miestach jazera bez toho, aby každý ďalší čakal na nové kolo grantovej výzvy. Ideálne aj pre automatizované mikro-predajne v dedinách bez obchodu, alebo pre franšízy s nízkou mierou zlyhania – presne ten typ podnikania, pri ktorom sa požičané peniaze rýchlo a spoľahlivo vrátia.
2. Vlastná rozvojová firma – len pre Zemplín
Košice majú Business Košice, ktoré aktívne shánia investorov a pripravujú pozemky. Zemplín nemá nič podobné, ušité na mieru sebe. Poľské Podkarpatské vojvodstvo – tiež kedysi periféria – takto pred 25 rokmi postavilo klaster okolo leteckého priemyslu, dnes zamestnáva 35-tisíc ľudí. Zemplín má zas poľnohospodárstvo, potravinárstvo a čoskoro možno aj logistiku spojenú s obnovou Ukrajiny. Stačí menšia organizácia so sídlom priamo v Michalovciach, ktorá bude aktívne hľadať investorov namiesto toho, aby na nich čakala.
Fond aj rozvojová firma dokážu vytvoriť príležitosti na oboch stranách hranice. Nič z toho ale nemá zmysel, ak sa k nim ľudia – zákazníci, zamestnanci, susedia z druhej strany – nevedia jednoducho dostať.
3. Autobus, ktorý nekončí na hranici
Zemplín má hustú sieť prímestských autobusov – z Michaloviec sa dá pravidelne dostať do Vinného, na Šíravu, do desiatok okolitých obcí. Kraj cez ARRIVA prevádzkuje desiatky regionálnych liniek až po posledné slovenské dediny pri hranici. Ani jedna z nich ale hranicu neprekračuje.
Najlepšie to vidno na Slovenskom Novom Meste a maďarskom Sátoraljaújhely – dvoch mestách, ktoré od roku 1920 delí len hranica, inak sú prakticky zrastené. Dnes sa medzi nimi prechádza pešo, alebo sa čaká na jeden z dvoch denných vlakov z Košíc. Pravidelný regionálny autobus tam chýba, hoci ide o vzdialenosť pár minút chôdze.
Presne toto bol prvý krok, ktorým sa rozbehla spolupráca v Öresundskom regióne medzi Švédskom a Dánskom – nie veľký most, ale to, že sa ľudia jednoducho vedeli dostať na druhú stranu za prácou či nákupmi. Kraj takúto linku nevie zaviesť úplne sám – medzinárodnú autobusovú linku schvaľuje ministerstvo dopravy. Ide ale o bežné povolenie, aké dnes existuje pre desiatky iných liniek medzi Slovenskom a susednými krajinami, nie o nový zákon ani roky vyjednávania. Presne takto to už spravil Žilinský kraj – s poľským Malopoľským vojvodstvom zaviedol pravidelnú medzinárodnú linku Trstená – Suchá Hora – Chocholów, ktorá roky premávala denne aj cez víkendy. Zemplín môže urobiť to isté smerom na Maďarsko.
Prvé dve riešenia má kraj úplne vo vlastných rukách. Tretie vyžaduje jeden krok navyše – bežné povolenie od štátu, nie novú diaľnicu ani roky čakania. A jedno z týchto riešení, sauna, už raz ukázalo, že presne tento typ nápadu na Zemplíne funguje. Otázka je len, či sa z jedného úspešného prípadu stane systém.
