Cisterny namiesto kohútika. Keď príde nedostatok vody, Slovensko improvizuje

Monika Obšitošová, starostka Nižného Čaja, to povedala jednou vetou, ktorá by mala zaznieť na každom krízovom rokovaní v tejto krajine: „Prvýkrát sa stalo, že je mimoriadna situácia vyhlásená kvôli suchu." Jej obec nemá verejný vodovod. Ľudia sú odkázaní na studne. Tie tento rok vyschli. V rámci vyhlásenej mimoriadnej situácie im vodárenská spoločnosť dováža núdzové zásoby pitnej vody.

Pár kilometrov odtiaľ, v Ruskove a Ďurkove, si starostovia sami telefonicky koordinujú, z ktorej obce práve pritečie viac vody. Nie je to zlyhanie ich dobrej vôle. Je to dôkaz, že tam, kde má fungovať systém, funguje improvizácia ľudí v teréne.

A presne tu je otázka, ktorú si politici tento rok nepoložili nahlas: prečo na tento druh krízy nemáme systém, keď vieme, že riziko sucha rastie a jeho dôsledky môžu byť vážnejšie?

Toto nie je o počasí. Je to o architektúre

Dá sa namietnuť, že za sucho nemôže vláda. Je to pravda – ministrovi životného prostredia Tomášovi Tarabovi nemôžeme mať za zlé, že nevie prikázať dažďu. Má ale pravdu len v jednej vete a mlčí v tej druhej: sucho a havária zásobovania nie sú to isté. Sucho je meteorologický jav. Výpadok zásobovania konkrétnej obce vodou je otázka riadenia. A práve to sa dá – ak na to existuje systém.

Samotný vládny akčný plán H2Odnota je voda z roku 2018 tento rozdiel výslovne uznáva: sucho a nedostatok vody majú rôzne príčiny a vyžadujú rôzne nástroje. Vláda si vtedy zároveň stanovila cieľ dobudovať systém krízového manažmentu sucha do roku 2021. Je rok 2026. Taký operatívny mechanizmus, aký má od roku 2021 Česká republika, na Slovensku stále chýba.

Nie je to však len o chýbajúcom manažmente. Je to aj o peniazoch, ktoré netečú tam, kde sú najviac potrebné – hoci existujú. Program Slovensko vyhlásilo v júli 2024 výzvy na vodárenskú infraštruktúru s alokáciou vyše 350 miliónov eur. Východoslovenská vodárenská spoločnosť (VVS) investuje vyše 58 miliónov eur do modernizácie úpravne vody v Stakčíne, ktorá má priniesť vodu zo Stariny do ďalších približne štyridsiatich obcí.

Investície teda prebiehajú. Len samy osebe nevytvárajú krízový systém pre chvíľu, keď konkrétnej obci ako Nižný Čaj voda jednoducho prestane tiecť.

Veľká infraštruktúrna investícia rieši dlhodobú kapacitu regiónu. Nerieši to, kto rozhodne o cisterne pre tú istú obec zajtra ráno.

Čísla, ktoré ukazujú, že problém nie je len v počasí

Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) to v roku 2024 zdokumentoval presne. Štyri kontrolované vodárne (BVS, ZsVS, VVS, PVS) mali podľa vlastných plánov obnovy preinvestovať 470 miliónov eur. Skutočnosť bola necelých 17 percent – 78 miliónov eur.

Strategický plán rozvoja vodovodov a kanalizácií pritom vyčísľuje celkovú potrebu na obnovu a rozvoj infraštruktúry na 5,66 miliardy eur, z toho na samotnú obnovu takmer 3,4 miliardy. Toto teda nie je iba otázka nedostatku zdrojov. Je to aj otázka schopnosti vodární tieto zdroje reálne pretaviť do obnovy infraštruktúry.

A práve VVS, ktorá zásobuje východné Slovensko, vykazuje spomedzi kontrolovaných vodární najvyššie opotrebenie majetku – 53,83 percenta. Zároveň platí, že ceny vodného a stočného sú na východnom Slovensku najvyššie na Slovensku, kým životná úroveň obyvateľov je naopak najnižšia. NKÚ zistil, že v kontrolovanom období vyplatili vodárne (BVS, PVS a VVS formou tantiém) akcionárom spolu takmer tri milióny eur.

Vodárenské siete pritom podľa NKÚ strácajú takmer tretinu vyrobenej pitnej vody – nielen fyzickými únikmi z potrubí, ale aj nefakturovanou spotrebou a ďalšími stratami v sieti. VVS toto číslo odmieta – podľa vlastných údajov má straty len okolo 18,5 percenta, medzi najnižšími na Slovensku, a časť toho, čo NKÚ počíta ako stratu, je podľa spoločnosti technologická spotreba (napríklad pranie filtrov v úpravniach), nie skutočný únik. Rozdiel v číslach ukazuje presne to, čo tento článok tvrdí od úvodu: aj základné fakty o stave vodární sú dnes predmetom sporu, namiesto toho, aby boli verejne overiteľné na jednom mieste. Toto sú presne čísla, ktoré by mali zaznieť aj pri pohľade na situáciu v Nižnom Čaji: problém nie je len v tom, že peňazí je málo. Problém je aj v tom, ako sa využívajú tie, ktoré už dnes existujú.

Čo Česko urobilo inak

Keď v Česku hrozí nedostatok vody, existuje na to od roku 2021 presný zákonný postup. Krajský úrad spolu so správcami povodí vyhodnotí riziko a navrhne hejtmanovi zvolanie krajskej komisie pre sucho. Tá potom môže vyhlásiť stav nedostatku vody a prijať konkrétne opatrenia – od obmedzenia používania pitnej vody cez mimoriadnu manipuláciu na vodnom diele až po nariadenie využitia záložného zdroja. Ak sa situácia vyostrí na klasický krízový stav, komisia pre sucho zasadá spoločne s krízovým štábom, ale svoje právomoci si drží aj tam.

Obce v Česku zároveň riešia núdzové zásobovanie cez systém štátnych hmotných rezerv – niektoré si už niekoľko sezón po sebe požičiavajú kontajnery na pitnú vodu za jednotky tisíc korún mesačne. Nie je to univerzálne pravidlo pre každú obec, ale je to fungujúci, vopred pripravený mechanizmus – nie vyjednávanie od prípadu k prípadu, ako sa to dnes deje na Slovensku.

Slovenský systém krízového riadenia pri mimoriadnej situácii stojí na všeobecných mechanizmoch civilnej ochrany a úlohách okresných úradov. Chýba nám však obdobný špecializovaný vodoprávny krízový mechanizmus na úrovni kraja, aký má od roku 2021 Česká republika. V praxi tak pri konkrétnych výpadkoch zásobovania veľká časť riešenia zostáva na koordinácii medzi vodárňami, obcami a samotnými starostami. Prípad Ruskova, Ďurkova či Nižného Čaja ukazuje, ako veľmi závisí fungovanie systému od dobrej vôle ľudí v teréne – nie od pripraveného postupu.

Čo sa dá urobiť hneď

Toto nie je priestor na sľuby o výstavbe, ktorá príde o tri roky. Sú kroky, ktoré vieme spustiť čoskoro, pretože nevyžadujú novú legislatívu ani miliónové investície – len rozhodnutie konať systémovo:

1. Verejný register ohrozených obcí, aktualizovaný priebežne. Vodárenské spoločnosti, správcovia vodných zdrojov a okresné úrady už dnes disponujú časťou údajov potrebných na jeho zostavenie. O kríze v Ruskove či Nižnom Čaji sa dnes dozvedáme z médií, nie z úradného zdroja – to sa dá zmeniť bez zákona.
2. Národný štandard núdzového zásobovania pitnou vodou. Nejde len o to, mať niekde cisternu. Ide o jasný protokol: kto rozhoduje o jej nasadení, na základe akého indikátora, odkiaľ sa objednáva, za aké peniaze, na aký objem a na ako dlho. Presne toto Česko vyriešilo cez systém štátnych hmotných rezerv – Slovensko potrebuje svoj vlastný, nie nutne identický, ale rovnako predvídateľný mechanizmus.
3. Zjednodušené núdzové prepojenia vodovodných sústav medzi susednými obcami ako trvalý, vopred pripravený postup okresného úradu – nie improvizované riešenie, ktoré sa musí zakaždým nanovo vyjednávať.
4. Verejne dostupný a aktuálny údaj o vodnej bilancii nádrže Starina. Starina je jedným z kľúčových zdrojov pitnej vody pre veľkú časť východného Slovenska. Odborníci ju pritom označujú za „single point of failure" východného Slovenska. Ak je takáto závislosť systémovým rizikom, verejnosť by mala mať k aktuálnej vodnej bilancii nádrže jednoduchý prístup, nie ju hľadať v archívnych číslach spred rokov.

A čo dlhodobo

Krátkodobé hasenie požiaru nikdy nenahradí systém, ktorý požiarom predchádza:

• Operatívny právny rámec pre stav nedostatku vody, analogický českej novele vodného zákona – s komisiami, ktoré majú reálnu, nie len poradnú právomoc.
• Diverzifikácia zdrojov pre východné Slovensko. Starina patrí medzi kľúčové zdroje pitnej vody pre rozsiahlu časť východného Slovenska. Vysoká závislosť od jedného dominantného zdroja je systémové riziko, ktoré sa dá znížiť len vybudovaním reálnej alternatívy.
• Priorita pri vodárenských investíciách určená aj objektívnym rizikom, nielen pripravenosťou projektu – podľa kritérií ako počet ohrozených obyvateľov, kapacita zdroja, miera strát v sieti, existencia záložného zdroja a možnosť prepojenia sústav.
• Zníženie strát vo vodovodných sieťach ešte predtým, než Európska komisia do januára 2028 stanoví celoeurópsky prah strát, nad ktorým budú musieť členské štáty pripraviť nápravné plány.

Toto nie je o vine. Je to o zodpovednosti

Nechcem hádzať vinu na jedného ministra ani na jednu vládu – sucho tu bude nech vládne ktokoľvek, a horšie roky ešte prídu. Ale je rozdiel medzi krajinou, ktorá na krízu reaguje sociálnymi sieťami a fotkami z terénu, a krajinou, ktorá má systém, ktorý funguje aj vtedy, keď nikto nesníma video. Česko si takýto právny rámec vytvorilo pred piatimi rokmi. My sme si v roku 2018 napísali, že ho chceme mať – do roku 2021.

Slovensko nemusí vedieť vyrobiť dážď. Musí však vedieť zabezpečiť vodu vtedy, keď neprší. A práve preto si už naozaj nemôžeme dovoliť, aby sme to riešili len vtedy, keď vyschne posledná studňa.