Pred časom som sa niekoľko mesiacov pripravoval na prácu, o ktorej som bol presvedčený, že má zmysel. Študoval som, stretával sa s ľuďmi, premýšľal, čo by sa dalo zmeniť k lepšiemu. Potom prišlo jedno rozhodnutie. Pokračovali ďalej, len už bezo mňa.
Nebudem klamať, bolelo to. Nie preto, že som prišiel o funkciu. Bolelo ma poznanie, že nech si o sebe myslíme čokoľvek, každý z nás je nahraditeľný.
Prvé dni som premýšľal, či nemám bojovať. Dokazovať, že urobili chybu. Dnes som rád, že som to neurobil. Nie preto, že by som vtedy vedel, ako to dopadne – to som nevedel.
Postupne som však pochopil jednu vec.
Niekedy nám život nezoberie budúcnosť. Zoberie nám iba predstavu, ktorú sme si o nej vytvorili.
Keby som vtedy zostal tam, kde som chcel byť, pravdepodobne by som nikdy nezačal robiť to, čomu sa venujem dnes. A možno by nevznikol ani Nakopni.
Rovno priznávam – je ľahké hovoriť takto spätne, keď to napokon dobre dopadlo. Kto vie, ako by som o tom písal, keby sa to nebolo podarilo. Napriek tomu si myslím, že na tom niečo je. A nie som pri tomto presvedčení sám.
Keď som neskôr čítal psychológa Martina Seligmana, zaujal ma jeden jeho postreh. Neúspech sám osebe človeka nezlomí. Rozhodujúce je, aký význam mu prisúdime. Ak každú prehru prijmeme ako dôkaz vlastnej neschopnosti, prestaneme skúšať. Ak ju prijmeme ako jednu kapitolu svojho života, dokážeme ísť ďalej.
Podobne to potvrdzuje aj Carol Dweck. Ľudia, ktorí veria, že sa môžu učiť a zlepšovať, sa po neúspechu vzdávajú oveľa menej často. Chybu nevnímajú ako koniec, ale ako súčasť cesty.
A Angela Duckworth prišla pri svojich výskumoch k jednoduchému záveru. Talent je dôležitý, no ešte dôležitejšia je vytrvalosť. Schopnosť pokračovať aj vtedy, keď výsledky ešte nevidno.
To je možno najťažšia disciplína dnešnej doby.
Sme zvyknutí na okamžitú spätnú väzbu. Za pár sekúnd vieme, koľko ľudí si pozrelo náš príspevok alebo či prišla platba na účet. Len tie najdôležitejšie veci dozrievajú pomaly – dôvera, skúsenosti, charakter či dobré vzťahy.
Možno ste práve prišli o prácu. Možno vám nevyšiel projekt, ktorému ste venovali mesiace. Možno máte pocit, že všetka námaha bola zbytočná.
Neviem, aké dvere sa zatvorili vám. A neviem ani to, čo sa za nimi nakoniec ukáže. Nesľubujem, že všetko dobre dopadne. Život také záruky nedáva.
Viem však jedno.
Keby sa nezatvorili tie moje, dnes by som nebol tam, kde som.
Možno práve preto vznikol aj Nakopni – nie pre tých, čo už všetko dokázali, ale pre tých, ktorí sa ešte nevzdali.
A možno raz zistíte to, čo som pochopil aj ja. Najväčšiu vďaku dnes necítim voči ľuďom, ktorí mi otvorili dvere. Ale voči tým, ktorí ich predo mnou zatvorili.
Dočítali ste až sem. Ak bol tento článok pre vás prínosný, pomôžte nám prinášať ďalšie overené správy zo Zemplína a celého Slovenska.
Nakopni.sk prináša nezávislé správy zo Zemplína i celého Slovenska. Ak vám naša práca dáva zmysel, môžete nás podporiť jednorazovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľnou sumou prostredníctvom transparentného účtu.
QR kód je pripravený na príspevok 5 €.
