Kým farmári od Zemplína po Spiš zápasia so suchom a nedostupnou vodou, riešenie leží priamo v dokumentoch ministerstva pôdohospodárstva. Slovensko už raz vypracovalo plán obnovy zavlažovania – a samo priznáva, že ho naplnilo len minimálne. Tri príbehy z poľa, jeden vládny dokument a čísla, ktoré si protirečia s tým, čo hovoria politici.
Pôda pri Zemplínskom Branči dnes praská tak, že sa do štrbín zmestí celá dlaň. Farmár Martin Bizub ju porovnáva so Saharou – „chýbajú tu len levy a antilopy.“ Tento rok jeho firma získala len desať až dvadsať percent bežného množstva sena, výnosy obilnín mu klesli o tretinu až polovicu. Zavlažovať nemôže. Nie preto, že by nechcel, ale preto, že v okolí Trebišova, kde kedysi stáli polia, ktoré zásobovali celé Slovensko, dnes chýba dostupný zdroj vody aj peniaze na to, aby sa k nej dostal.
O pár stoviek kilometrov ďalej, v obci Klčov na Spiši, má farmár Ján Orinčák presný opak problému. Jeho závlahový systém je funkčný. Roky ním zavlažoval ovocné sady aj polia vodou z priehrady nad obcou. Dva roky sa k tej vode nedostal – pre jeden pokazený uzáver na priehrade.
A v Senci hospodári Zdenek Černay, ktorý si od roku 1989 vybudoval z troch hektárov firmu zavlažujúcu deväťdesiat percent z viac ako 1 700-hektárového chotára. Má vlastné čerpacie stanice, pivoty, roky investoval z vlastného vrecka. Keď sa ho spýtali na plán ministerstva zapojiť do obnovy závlah súkromný kapitál, odpovedal jasne: keby mal za vodu platiť inému súkromníkovi, s podnikaním by skončil.
Tri príbehy, tri rôzne kúty Slovenska, tri odlišné tváre toho istého zlyhania.
Minister pôdohospodárstva Richard Takáč nedávno v diskusii s poslancom Alojzom Hlinom hovoril o príprave analýzy zavlažovania. Zaznelo aj to, že Slovensko má zo socializmu takmer funkčný systém a že tí, čo sa sťažujú, ho vraj ani nevyužívajú. Stačí sa pozrieť do vlastných dokumentov ministerstva, aby bolo jasné, že realita je iná.
Podľa oficiálneho materiálu ministerstva pôdohospodárstva má Slovensko dodnes v evidencii závlahy na takmer 320-tisíc hektároch – no využívaná je menej ako tretina. Sám Takáč pri inej príležitosti priznal katastrofálny stav infraštruktúry hydromeliorácií, ktorý si vyžaduje investície do päťsto miliónov eur. To nie je opis takmer funkčného systému. A ľudia, ktorí sa sťažujú, sú v mnohých prípadoch tí istí, ktorí financujú prevádzku zavlažovania z vlastného vrecka – podľa údajov agrorezortu z roku 2022 desiatka najväčších nájomcov čerpacích staníc spotrebúvala sedemdesiat percent všetkej závlahovej vody na Slovensku a stanice si opravovala na vlastné náklady.
Najsilnejší dôkaz ale ministerstvo vyprodukovalo samo. V roku 2014 vláda schválila šesťročnú koncepciu obnovy hydromeliorácií, ktorá počítala s investíciami približne 139 miliónov eur v cenách vtedajšieho roka. Dnešný nástupnícky dokument k nej otvorene priznáva, že sa naplnila „iba minimálne“.
Ten istý dokument pritom presne pomenúva, prečo to zlyhalo: podmienky podpory boli nastavené tak, že správca štátnej závlahovej infraštruktúry medzi oprávnenými prijímateľmi dotácií nebol, zatiaľ čo investovať mohli najmä poľnohospodári-nájomcovia. Výsledkom bolo, že do cudzieho majetku investoval len málokto. A rovno navrhuje riešenie – prenajať čerpacie stanice združeniam poľnohospodárov alebo vodným družstvám na dlhodobé zmluvy, aby sa o infraštruktúru dokázali postarať tí, ktorí ju reálne používajú. Podobný princíp funguje napríklad v Španielsku, kde zavlažovacie spoločenstvá (comunidades de regantes) zastupujú konečných používateľov a podieľajú sa na správe infraštruktúry. Slovensko si veľmi blízke riešenie napísalo do vlastnej koncepcie – len ho nezrealizovalo. Mimochodom, deväťdesiat percent pozemkov pod odvodňovacími kanálmi a infraštruktúrou závlah dodnes nemá vysporiadané vlastnícke vzťahy, čo prakticky blokuje čokoľvek, čo by sa na nich chcelo stavať či opravovať.
Objektívne porovnanie ukazuje, že ani Česko, ani Maďarsko nemajú zázračný recept, ale oboje robia jednu vec lepšie ako my: menia plány na merateľné kroky.
Český Státní pozemkový úřad má schválený desaťročný plán do roku 2030, ktorý namiesto ďalších analýz najprv systematicky zmapuje diaľkovým prieskumom skutočný stav kanálov a čerpacích staníc a vyberá si konkrétne pilotné územia so štúdiami realizovateľnosti. Maďarsko zas cez program rozvoja vidieka podporilo vyše 1 300 konkrétnych farmárskych projektov sumou 178 miliárd forintov, s jasným cieľom 350-tisíc hektárov. Treba dodať, že maďarské vládne tvrdenia o zdvojnásobení zavlažovanej plochy si čiastočne protirečia s nezávislými dátami – ani tam teda netreba nekriticky obdivovať. Ani jedna krajina nie je bezchybná – aj tam sú oneskorenia a nesplnené ciele. Rozdiel oproti Slovensku je v tom, že v oboch prípadoch existujú konkrétne programy, projekty, finančné objemy a termíny, podľa ktorých sa dá priebeh politiky priebežne kontrolovať. My máme dokument, ktorý si sám priznáva, že jeho predchodca sa naplnil len minimálne.
Netreba čakať na ďalšiu analýzu ani na päťsto miliónov eur naraz. Slovensko má vo vlastných dokumentoch tri kroky, ktoré sa dajú spustiť bez veľkej stavby:
Po prvé, umožniť správcovi štátnej infraštruktúry aj farmárskym združeniam priamo čerpať dotácie na opravu – nielen jednotlivým nájomcom. Po druhé, dokončiť majetkovo-právne vysporiadanie pozemkov pod kanálmi, bez ktorého je akákoľvek investícia právne krehká. Po tretie, opraviť konkrétne prekážky, ako je pokazený uzáver v Klčove, namiesto čakania na veľkú prestavbu.
Ján Orinčák nepotrebuje novú analýzu. Potrebuje, aby niekto opravil jednu súčiastku.
Ďalšie články autora Miroslav Sopko
Slovenská akadémia vied v spolupráci so Slovenskou rektorskou konferenciou predstavila dokument, ktorý má na pätnásť rokov dopredu určiť, kam má krajinu smerovať. Volá sa Vízia Slovensko 2040 a jeho prvá veta znie čisto a sebavedomo: Slovensko je v roku 2040 krajinou, kde sa ľuďom darí.
Bratislava má svoju Kukuricu, tú, ktorú si ministerstvo obrany práve zrekonštruovalo za 53 miliónov eur a ku ktorej si pre istotu postavilo aj menšiu sesternicu, ľudovo kukuričku, za ďalších takmer 12 miliónov eur. My na Zemplíne máme svoju kukuricu tiež, len ju nazvime kenderica. Rozdiel je len v tom, že kým bratislavská Kukurica dnes svieti novými oknami a ministerskými kabinetmi, naša kenderica na brehu Zemplínskej šíravy len tíško oprašuje omietku a čaká, kým si na ňu niekto spomenie. Čaká už tak dlho, že ju pri tom stihli vyhniezdiť lastovičky priamo v prasklinách fasády. Aspoň niekto tam býva.
Dočítali ste až sem. Ak bol tento článok pre vás prínosný, pomôžte nám prinášať ďalšie overené správy zo Zemplína a celého Slovenska.
Nakopni.sk prináša nezávislé správy zo Zemplína i celého Slovenska. Ak vám naša práca dáva zmysel, môžete nás podporiť jednorazovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľnou sumou prostredníctvom transparentného účtu.
QR kód je pripravený na príspevok 5 €.
