Musím sa priznať, že k tejto budove mám aj osobitný vzťah. Ešte ako poslanec Národnej rady som sa po interpelácií medzi štyrmi očami priamo spýtal vtedajšieho ministra Petra Gajdoša, čo s ňou vlastne bude. Sľuboval mi, takmer s rukami na srdci, že zotavovňa bude slúžiť vojakom a ich rodinám. Znelo to skoro dojemne. Práve za jeho pôsobenie sa pritom začal veľký rozpredaj. Už v roku 2015 zmenil majiteľa vyše 15-tisíc metrov pozemkov s prístupom na pláži. V roku 2018 pribudli ďalšie priame predaje, napríklad parcela s výmerou 23 560 štvorcových metrov aj budova pre šport a rekreáciu. bola v prevažnej medovej firme z neďalekej Jovsy.
A akoby to nestačilo, práve Gajdoš v roku 2018 rozhodol aj o úplnom zatvorení hotela, doslova zo dňa na deň, hoci mali podľa všetkého veľa hospodárskeho čísla. Zamestnanci sa to dozvedeli na poslednú chvíľu a odchádzali tak, že v kuchyni zostalo navarené jedlo vo varniciach. Sľub rodinnej idylky sa teda nakoniec skončil hrncom skysnutej polievočky, ktorú tam už nikto neprišiel dojesť. Odvtedy dosť času na to, aby rástli deti aj vnúčatá, a zotavovňa stále nefunguje ani pre vojakov, ani pre ich rodiny, ani pre nikoho iného. Ak niekde v kasárňach existuje vojak, ktorý si tam so svojou rodinou naozaj rozbalil kufre, srdečne ho pozývam napísať nám do redakcie, radi to zverejníme ako výnimočný prípad, možno aj s fanfárami.
Aby bola fraška úplná, treba dodať, že práve táto budova si skutočne nezaslúži. Nepostavil ju hocikto. Projekt z rokov 1974 až 1975 podpísali architekti Dušan Bálent, Eduard Horváth a Ivan Kočan a dielo za to dostalo v roku 1977 cenu Zväzu slovenských architektov. Dnes je vedená v medzinárodnom registri DOCOMOMO, teda v evidencii diel moderného hnutia, ktoré medzinárodná odborná komunita považuje za hodné pozornosti. Nie je to formálna pamiatková ochrana, len uznanie, že ide o hodnotné dielo. U nás ju ako pamiatku nechráni nikto. Svet nám síce potvrdil, že sme kedysi vedeli niečo stavať, na čo sme mohli byť hrdí, doma to však nikoho nezaväzuje ani k oprave strechy. Dnes je hrdá už len tá lastovička v praskline.
A teraz konečne k tomu najlepšiemu, k bazénu. Za desaťročie prevádzky pod menom Hotel Granit sa do budovy investovalo prakticky raz. Postavili k nej bazén. Znie to ako dobrá správa, kým sa nedozviete, že súčasťou tejto investície bola aj výmena pôvodných jemných presklených stien za biele plastové okná. Na stavbe ocenenej práve za citlivé prepojenie interiéru s krajinou tak štát vymenil presklenie za plast, ktorý podľa odborníkov z Iniciatívy za modernú architektúru toto prepojenie doslova zničil. Niekedy je naozaj možné investovať do budovy a súčasne investovať proti nej.
Ani umenie okolo budovy na tom nie je lepšie. Reliéf Jozefa Sejku na západnej terase už podľa odborníkov potrebuje reštaurátorský zásah. Fontána v tvare kvetných lupeňov od Alexandra Bilkoviča dávno nestrieka vodu, len ticho stojí ako pamätník lepších čias. Z terasy nad kameňolomom, kedysi najkrajšieho miesta celého areálu, zmizla aj posledná kamenná dlaždica, a je to detail, pri ktorom človeka napadne otázka, či ju odniesol čas, alebo niekto s kufríkom náradia.
Súčasný minister Kaliňák sa k osudu kenderice verejne takmer nevyjadruje. Rezort pritom medzitým investuje niekoľko miliónov eur inde. V Prešove cena novej vojenskej nemocnice vyrástla zo 448 na vyše 540 miliónov eur a časť už postavenej konštrukcie sa musela pre chyby v betóne zbúrať. Búrať teda vieme, aj rýchlo i draho, opraviť jednu veľkú budovu na brehu vodnej nádrže, oceňovanú aj medzinárodne, ale nejde ani po desiatich rokoch. A aby bola irónia úplná, kúsok od zotavovne medzitým vyrástol nový celoročný aquapark. Záujem o Šíravu teda zjavne existuje, len nie o budovu, ktorá by ju dokázala najdôstojnejšie zúročiť.
Keď to zhrnieme stručne: štát nechal chátrať oceňovanú budovu, jedinou veľkou investíciou ju sám poškodil, tisíce metrov štvorcových okolo nej predal. Nabudúce, keď mi niekto z rezortu s rukou na srdci niečo sľúbi, chcem k tomu sľubu rovno aj termín a rozpočet. Ak je táto vojenská stratégia, civilná logika sa v nej naozaj ťažko hľadá. Jediné, čo tu funguje bez prieťahov, sú lastovičky. Tie si domov postavili za pár týždňov, bez verejného obstarávania a bez jediného sľubu na kameru.
