Slovenská akadémia vied v spolupráci so Slovenskou rektorskou konferenciou predstavila dokument, ktorý má na pätnásť rokov dopredu určiť, kam má krajinu smerovať. Volá sa Vízia Slovensko 2040 a jeho prvá veta znie čisto a sebavedomo: Slovensko je v roku 2040 krajinou, kde sa ľuďom darí.
Je to dobrá veta. Krajina, ktorá si nevie povedať, kam ide, tam ani nedôjde. Lenže človek zo Zemplína si k nej po rokoch sľubov, uznesení a plánov, ktoré ležia v šuplíkoch, priberá aj druhú, tichšiu vetu. Darí sa „ľuďom“, alebo sa darí ľuďom tam, kde je vízia napísaná a odkiaľ sa aj napĺňa?
Vízia Slovensko 2040 stojí na štyroch pilieroch: dôstojný život, úspešné Slovensko, udržateľná krajina a moderný štát. Je to solídna kostra a nemá zmysel ju zosmiešňovať len preto, že vznikla v Bratislave. Zmysel má niečo iné: aplikovať ju na Zemplín, pilier po pilieri, a pozrieť sa, kde formulácie, ktoré znejú v hlavnom meste samozrejme, tu ešte stále znejú ako vzdialený sľub. Nie ako sťažnosť na centrum. Ako test, či vízia, ktorá sľubuje, že sa v nej „mali nájsť všetci obyvatelia bez rozdielu, bez ohľadu na vek, región, sociálne zázemie“, naozaj myslí aj Trebišov, Michalovce a Sobrance.
Národná vízia sľubuje, že v roku 2040 nebude chudoba a sociálne vylúčenie systémovým problémom, že ľudia budú žiť zdravý a aktívny život a k lekárovi sa dostanú bez zbytočného čakania a poplatkov. Nejde v nej o to, že by miesto bydliska malo rozhodovať o výsledku liečby, to je príliš veľký sľub na akýkoľvek dokument. Ide o niečo skromnejšie a práve preto splniteľnejšie: že prístup k starostlivosti nebude závisieť od poštového smerovacieho čísla.
Stačí pripomenúť, čo sa stalo vlani v septembri v Trebišove, kde nemocnica prišla o celý onkologický tím a okres o miestnu onkologickú starostlivosť. Kto teraz potrebuje liečbu, môže byť odkázaný na cestu do Košíc. Dôstojný život podľa vlastnej definície národnej vízie znamená rovnaký prístup k službám bez ohľadu na miesto, kde človek žije. Zemplín je miesto, kde sa dá presne zmerať, či tento princíp platí len na papieri, alebo aj v ambulancii.
K dôstojnému životu patrí aj niečo, čo sa do štyroch pilierov národnej vízie ledva zmestí, lebo znie príliš prízemne: bývanie. Vízia hovorí o dostupnejšom bývaní a o sídlach, ktoré sa rozvíjajú „kompaktne a udržateľne“. Na Zemplíne to má konkrétnejší, menej urbanistický a viac osobný rozmer. Mladý človek, ktorý by sa chcel po škole vrátiť domov, tu často nemá kde bývať, ani nemá za čo. Nie je to len otázka pracovných miest. Je to otázka, či tu má z čoho a kde začať dospelý život.
A napokon voda, ktorá je v národnej vízii jedným z princípov udržateľnej krajiny, ale na Zemplíne je aj otázkou dôstojnosti. Časti regiónu bojujú v suchých letách s jej nedostatkom. Presné mapovanie toho, ktoré obce a ako dlho, si zaslúži samostatný text s vlastnými dátami. Tu stačí povedať, že kým národná vízia hovorí o ochrane vody ako o abstraktnom princípe, tu je to jednoduchá otázka, či bude v auguste čo piť.
Druhý pilier sľubuje ekonomiku založenú na vyššej pridanej hodnote, kvalitné vzdelanie, excelentný výskum a talent, ktorý sa oplatí rozvíjať doma. Zemplín sa v tomto pilieri väčšinou spomína cez univerzitu alebo výskumné centrum, teda cez tému, ktorú táto redakcia dlhodobo sleduje a ktorá naväzuje na záťaž po Chemku Strážske. Je to dôležitá téma. Ale je aj posledný krok reťaze, ktorá sa väčšinou pretrhne oveľa skôr.
Skôr ako sa niekto pýta, či bude mať Zemplín vlastnú univerzitu, treba sa pýtať, či tu dieťa vôbec vydrží do konca základnej školy s pocitom, že má budúcnosť. Odliv mladých ľudí zo Zemplína nezačína pri maturite. Začína oveľa skôr, v momente, keď rodina usúdi, že vzdelanie a perspektívu treba hľadať inde. Vízia, ktorá hovorí len o vysokej škole, rieši posledné dejstvo drámy, ktorá sa odohráva už na základnej škole. Skutočná zemplínska vízia by musela ísť celým reťazcom: základná škola, ktorá dieťa nepustí, stredná škola, ktorá ho pripraví na niečo viac ako odchod, vysoká škola alebo výskumné pracovisko, ktoré ho tu udrží, prvá práca, bývanie, a napokon rodina, ktorá sa tu rozhodne zostať.
D1 do Zemplína v tomto kontexte nie je jediná príčina, prečo firmy investujú inde. O investíciách rozhoduje aj pracovná sila, mzdy, energetika, kvalita škôl. Ale bez kvalitného dopravného napojenia má Zemplín pri súťaži o investície ďalšiu nevýhodu oproti regiónom, ktoré ho už majú. D1 je naplánovaná už roky. Nedokončená diaľnica tak nie je len dopravný, ale aj ekonomický problém, a napokon aj dôkaz, ako dlho vie štát nechať vlastný plán ležať bez pohnutia.
Tretí pilier hovorí o ochrane biodiverzity, vody, pôdy a o krajine odolnej voči zmene klímy. Zemplín má na to, aby bol v tomto pilieri ukážkový, nie zabudnutý.
Symbolom toho, ako štát pristupuje k vlastnému majetku mimo hlavného mesta, je Vojenská zotavovňa Kaluža na Zemplínskej šírave, chránená pamiatka, ktorá dnes chátra, zatiaľ čo ministerstvo obrany súčasne obnovuje budovu Kukurica v Bratislave. Nejde o závisť voči hlavnému mestu. Ide o čistý argument o správe verejného majetku: štát niečo vlastní, nestará sa oň, a paralelne investuje inde.
K udržateľnej krajine patrí aj téma, ktorá sa na Zemplíne často odsúva do kategórie „ekológia“, hoci je predovšetkým ekonomická: poľnohospodárstvo a energetika. Zemplín má silnú poľnohospodársku identitu a zároveň čelí suchu, ktoré ohrozuje jeho poľnohospodársku produkciu. Adaptácia na zmenu klímy, zadržiavanie vody v krajine, moderné závlahové systémy nie sú len otázkou ochrany prírody. Sú otázkou, či región zostane schopný živiť sa vlastnou pôdou. To isté platí pre energetiku. Región, ktorý si dnes energiu väčšinou len kupuje, môže byť do roku 2040 aj regiónom, ktorý ju vyrába a z tejto výroby má priamy úžitok, nielen účet.
Posledný pilier sľubuje štát, ktorý dokáže strategicky plánovať a svoje plány aj napĺňať. Pre Zemplín je to najbolestivejší bod zo všetkých, pretože tu problém väčšinou nie je v tom, že by plány chýbali. D1 aj Kaluža sú toho dôkazom: cesta, ktorá sa roky nedostaví, a pamiatka, ktorá má status ochrany, no chátra ďalej. Pravidlá systému zdravotníctva hovoria o dostupnosti starostlivosti aj mimo krajských miest, no realita v Trebišove ukazuje, že samotná existencia pravidiel dostupnosť ešte negarantuje. Moderný štát podľa vlastnej definície vízie znamená dôveryhodnosť a schopnosť dosahovať výsledky, nie len ich sľubovať. Zemplín je miesto, kde sa táto schopnosť dá merať najpresnejšie, lebo je to miesto, kde sa dlhodobo najviac sľubovalo a najmenej dodalo.
K modernému štátu patrí aj niečo, čo sa dá vyriešiť rýchlejšie a lacnejšie ako diaľnica: digitálna dostupnosť. Telemedicína, digitálne služby štátu, kvalitná internetová infraštruktúra a možnosť pracovať na diaľku môžu časť vzdialenosti od centra jednoducho zrušiť. Nie nahradiť lekára v ambulancii, ale aspoň skrátiť cestu k prvej konzultácii alebo k úradu, ktorý inak vyžaduje deň dovolenky a cestu autom.
A napokon geopolitika, ktorá sa do štyroch pôvodných pilierov nezmestí, ale na Zemplíne bude do roku 2040 nepochybne patriť medzi strategické otázky. Zemplín leží na hranici s Ukrajinou, v bezprostrednej blízkosti Zakarpatska a karpatského priestoru, ktorého význam sa po ruskej invázii zásadne zmenil. Moderný štát by si mal vedieť vybrať, či bude túto hranicu ďalej považovať za okraj mapy, alebo za bránu, cez ktorú môže viesť obchod, logistika a spolupráca. Zatiaľ to vyzerá, že si nevybral vôbec.
Zemplín nie je len súbor problémov na riešenie. Má Tokaj, Šíravu, Vihorlat, historické mestá aj vlastný folklór a gastronómiu. Vízia, ktorá hovorí len jazykom infraštruktúry a nedostatku, robí regiónu krivdu. Dôvod zostať tu, alebo sa sem vrátiť, nie je len práca a lekár. Je to aj miesto, kam sa oplatí patriť.
Národná vízia má jednu vetu, ktorá by mala platiť rovnako pre Bratislavu ako pre Sobrance: „vo Vízii by sa mali nájsť všetci obyvatelia bez rozdielu, bez ohľadu na vek, región, sociálne zázemie.“ Je to správny princíp. Otázka neznie, či je na vine Bratislava. Otázka znie, či dokument, ktorý vznikol za účasti stoviek odborníkov v hlavnom meste, dokáže tento princíp preložiť do jazyka konkrétnych okresov, alebo zostane len na úrovni všeobecného sľubu, aký sme tu už dávno prestali brať vážne.
Zemplín na odpoveď od štátu čakať nemusí. Vie, čo potrebuje: rovnaký prístup k zdravotnej starostlivosti a bývaniu, vzdelávací reťazec, ktorý deti neodrádza už na základnej škole, dokončenú infraštruktúru, štát, ktorý sa stará o to, čo vlastní, a jasnú predstavu o tom, či je pohraničný región bránou, nie okrajom. Nie je to zoznam želaní. Je to zoznam vecí, ktoré by mal mať každý región na Slovensku, ak má národná vízia platiť doslova, a nielen na papieri.
Skutočná otázka pre rok 2040 neznie, či sa bude dariť Slovensku. Znie, či sa niekomu narodenému na Zemplíne v roku 2026 oplatí chcieť, aby tu o pätnásť rokov žili aj jeho vlastné deti. Vznešená národná vízia na túto otázku zatiaľ neodpovedá. Možno je čas, aby si na ňu Zemplín odpovedal sám.
Ďalšie články autora Miroslav Sopko
Bratislava má svoju Kukuricu, tú, ktorú si ministerstvo obrany práve zrekonštruovalo za 53 miliónov eur a ku ktorej si pre istotu postavilo aj menšiu sesternicu, ľudovo kukuričku, za ďalších takmer 12 miliónov eur. My na Zemplíne máme svoju kukuricu tiež, len ju nazvime kenderica. Rozdiel je len v tom, že kým bratislavská Kukurica dnes svieti novými oknami a ministerskými kabinetmi, naša kenderica na brehu Zemplínskej šíravy len tíško oprašuje omietku a čaká, kým si na ňu niekto spomenie. Čaká už tak dlho, že ju pri tom stihli vyhniezdiť lastovičky priamo v prasklinách fasády. Aspoň niekto tam býva.
Juraj má šesťdesiatosem rokov a z dediny pri Trebišove chodí na chemoterapiu už siedmy mesiac. Vie presne, kedy má prísť, kde zaparkovať, na ktorej stoličke v čakárni sedáva, ako sa volá sestrička, ktorá mu prvá povie, či dnes „hodnoty vyšli". Onkologická ambulancia v trebišovskej nemocnici bola posledné mesiace jediné miesto, kde sa jeho choroba dala vôbec vysloviť nahlas – lekárom, ktorí ho poznali, a nie cudzím ľuďom na novom pracovisku o hodinu cesty ďalej. Koncom augusta mu sestrička povedala, že od septembra už do Trebišova chodiť nemá kam.
Dočítali ste až sem. Ak bol tento článok pre vás prínosný, pomôžte nám prinášať ďalšie overené správy zo Zemplína a celého Slovenska.
Nakopni.sk prináša nezávislé správy zo Zemplína i celého Slovenska. Ak vám naša práca dáva zmysel, môžete nás podporiť jednorazovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľnou sumou prostredníctvom transparentného účtu.
QR kód je pripravený na príspevok 5 €.
