Po odpoveď nemusí chodiť ďaleko. Stačí, keď sa pozrie dvadsať kilometrov od domova, a to, čo tam nájde, je oveľa vážnejšie, než si väčšina z nás pripúšťa.
Čo sa deje dvadsať kilometrov od Michaloviec
V bývalom chemickom podniku Chemko Strážske sa do 80. rokov minulého storočia vyrábali polychlórované bifenyly, skrátene PCB — chemikálie, ktoré sa vtedy používali ako chladiaca kvapalina v transformátoroch a ktoré sa v prírode aj v ľudskom tele rozkladajú extrémne pomaly. Denník N si v roku 2021 nechal urobiť testy krvi u dvoch mužov, ktorí desiatky rokov žijú a pracujú v okolí fabriky. Namerali im 1 020 a 827 nanogramov PCB na gram tuku v krvi. Francúzsko, ktoré má na tieto látky stanovené bezpečnostné limity, považuje za hornú hranicu pre mužov 1 800 ng/g a obaja testovaní muži boli teda tesne pod ňou, no lekárka, ktorá výsledky hodnotila, ich označila za pomerne vysoké hodnoty, ktoré sa v tele roky hromadia. A práve to je znepokojujúce: podľa štúdie toxikológa Tomáša Trnovca má v regióne podobne vysoké alebo ešte vyššie hodnoty až 50-tisíc dospelých a niekoľko desaťtisíc detí.
Jeho tím spočítal, že u štvrtiny dospelých v okresoch Michalovce, Svidník a Stropkov je hodnota PCB v krvi ešte vyššia, nad 1 978 nanogramov na gram. Novšia štúdia, na ktorej sa podieľala vedkyňa Ľubica Murínová zo Slovenskej zdravotníckej univerzity, zistila, že francúzsky limit je v regióne Michaloviec prekročený u viac ako polovice žien v plodnom veku a u 40 percent mužov a starších žien.
Čo to v praxi znamená? Podľa Murínovej môžu takéto hodnoty poškodiť hormonálny systém (vrátane štítnej žľazy), oslabiť imunitu a zvýšiť riziko rakoviny. Látka prechádza cez placentu, takže sa s ňou dieťa stretne ešte pred narodením, a dostáva sa aj do materského mlieka. Iný výskum zistil, že deti s vyššou hladinou PCB v tele majú horší sluch. Pre porovnanie: keď americká firma General Electric v rokoch 1944 až 1977 vypustila do rieky Hudson viac než päťsto ton PCB, ľudia žijúci v okolí mali o polovicu vyššiu pravdepodobnosť infarktu.
A nie je to len o ľuďoch. Laboratórne testy vajec z troch obcí v okolí Strážskeho, všetky pochádzali od sliepok chovaných na dvore, ako je v regióne bežné, prekročili zákonom stanovené hranice pre PCB, každá jedna vzorka. V lesnej obore priamo v areáli bývalej fabriky sa dodnes nachádzajú zvyšky zakopaných sudov, ktoré diviaky obhrýzajú a jelene oblizujú. Poľovníci tam naďalej lovia, miestni jedia ich mäso. Podľa toxikológa Trnovca a hodnotenia organizácie Greenpeace patrí táto časť východného Slovenska medzi celosvetovo najrizikovejšie miesta z hľadiska zaťaženia obyvateľstva PCB látkami, v spoločnosti rybárskej komunity na Faerských ostrovoch, Inuitov v arktickej Kanade a mestečka Anniston v americkej Alabame.
A nie je to izolovaný prípad. Osem kilometrov od Strážskeho leží odkalisko Poša, kam sa počas silnej chemickej výroby dopravoval vodou nariedený popolček zo spaľovacích kotlov Chemka, lenže na riedenie sa použila voda, ktorá obsahovala okrem PCB aj arzén, zinok, kadmium, chróm, meď a ortuť. Odkalisko pritom nemá žiadnu izoláciu dna ani stien, pretože nikdy nebolo stavané na ukladanie nebezpečného odpadu, upozorňuje starosta susednej obce Nižný Hrušov Ján Fenčák. A vlastnú samostatnú záťaž má aj neďaleká elektráreň Vojany, jej prevádzkovateľ eviduje na okolitých lokalitách šestnásť samostatných environmentálnych záťaží. Toto nie je príbeh jedného nešťastného podniku. Je to vzorec, ktorý sa v regióne opakuje.
Desivé nie je len znečistenie. Desivé je to, ako veľmi sme si naň zvykli
Pre východné Slovensko platí už vyše roka mimoriadna situácia kvôli výskytu PCB, čo znamená, že bežné postupy nestačia a rieši to priamo ministerstvo vnútra spolu s ministerstvom životného prostredia. A napriek tomu, keď sa spýtate, kedy presne sa má so systematickým čistením začať, ministerstvo vnútra neodpovedá. Muži, ktorých Denník N nechal otestovať, opisujú vzorec, ktorý sa opakuje celé ich životy: každých pár rokov sa objaví reportáž, príde kontrola, vydá sa leták, a potom sa opäť na roky nič nedeje. „Ľudia tu žili, jedli hydinu, ovocie, mäso, nemali sme žiadne informácie, aké je to škodlivé," hovorí jeden z testovaných mužov, ktorý v regióne žije desaťročia.
Toto je práve to najznepokojujúcejšie na celej veci. Nie je to tak, že by sa o probléme nevedelo. Vie sa o ňom takmer polstoročie. Problém je, že sa rieši nárazovo, čiastočne a bez toho, aby ho niekto sledoval systematicky, dlhodobo, z jedného miesta, ktoré má na to kapacitu aj záujem, pretože je to jeho vlastný domov. Prvá etapa sanácie sa dokončila až v septembri 2025, stopäťdesiat ton toxického odpadu sa definitívne odviezlo do Viedne. V lokalite ale stále zostáva približne päťtisíc sudov, na ktorých likvidáciu sa len teraz pripravuje veľké verejné obstarávanie. Zase čiastočné riešenie. Zase bez záruky, že sa to tentokrát dotiahne do konca.
Presne preto Zemplín potrebuje vlastnú univerzitu - ako centrum vedy, nie len výučby
Toto je jadro veci, tak to poviem naplno: región, ktorý má takýto vlastný, dobre zdokumentovaný a desaťročia neriešený problém, by mal mať vlastných ľudí, ktorí ho dokážu sledovať systematicky a dlhodobo, nie sa spoliehať na to, že raz za pár rokov príde tím z Bratislavy alebo z Košíc, urobí jeden výskum a zase odíde. Skúmanie jedov v prírode, sledovanie, ako sa škodlivé látky dostávajú do pôdy, vody a jedla, dlhodobé sledovanie zdravia ľudí, čo tu žijú, to všetko by malo mať v Zemplíne svoj trvalý domov, pretože práve tu je to najviac potrebné.
Univerzita nemá byť len budova, kde sa učí to, čo sa dá naučiť aj inde. Môže byť aj miestom, kde sa z problému vlastného regiónu stane dlhodobý výskum. A presne preto na tejto myšlienke záleží nielen Janke a jej rovesníkom, ktorí chcú robiť vedu so zmyslom, záleží na nej každému, kto v tomto regióne žije, je jeho vajcia, pije jeho vodu a dýcha jeho vzduch.
Michiganská technická univerzita v americkom mestečku Houghton ukazuje, že to naozaj funguje: leží na polostrove, ktorý bol vyše storočia centrom ťažby medi. Namiesto toho, aby po skončení ťažby upadla do zabudnutia, postavila svoj výskum priamo na tom, čo po baniach zostalo, jej vedci dnes vedú granty na mapovanie a čistenie starej banskej záťaže. Funguje to jednoducho: miestny problém sa stane témou výskumu, výskum si vyžiada odbory a peniaze na granty, odbory a granty pritiahnu študentov a učiteľov, a z toho postupne vyrastie vlastná vedecká špecializácia regiónu. Presne tento reťazec, problém, pracovisko, odbory, granty, študenti, v Zemplíne dnes úplne chýba.
Zemplín má na to všetko, čo potrebuje, okrem inštitúcie
Chemko Strážske nie je jediný dôvod. Východné Slovensko dlhodobo zápasí aj s krízou pitnej vody, závislosťou na jedinej vodárenskej nádrži Starina a rozsiahlymi poľnohospodárskymi plochami, kde je čo skúmať, od zdravia pôdy po to, ako s vodou hospodáriť rozumnejšie. Nie je pravda, že by sa tu nič neskúmalo, o PCB záťaži v regióne existuje už takmer dve desaťročia odbornej literatúry. Problém je iný a vážnejší: Zemplín nemá vlastné výskumné pracovisko a stabilný tím, ktorý by z týchto problémov urobil dlhodobý program. Výskum sa deje odinakiaľ, nárazovo, bez miestneho tímu, ktorý by ho dokázal udržať z generácie na generáciu, a bez neho bude Zemplínu aj naďalej chýbať vlastný odborný tím, ktorý by sanáciu, nech ju robí ktokoľvek, sprevádzal dlhodobým výskumom a nezávisle overoval, či naozaj funguje.
Ak chceme, aby si Janka a jej rovesníci povedali, že sa oplatí zostať, nestačí im ponúknuť diplom. Treba im ponúknuť vedu, ktorá má zmysel, a ktorú môžu robiť práve tu, na mieste, kde jej výsledky niečo reálne zmenia.
A áno, pôjde to ťažko, bez verejného tlaku sa nepohne nič
Netreba si to zjednodušovať. Presadiť vznik akéhokoľvek vysokoškolského pracoviska v Zemplíne bude beh na dlhú trať, plný právnych prekážok a bojov o financovanie, ktorým sa budeme venovať v ďalších dieloch tejto série. A treba počítať aj s tým, že univerzity v Košiciach a Prešove nebudú nadšene tlieskať, majú prirodzený inštitucionálny a ekonomický záujem udržať si čo najviac študentov, a s týmto záujmom sa nová kapacita bližšie k domovu uchádzačov priamo dostáva do konfliktu. Nie je to zlá vôľa niekoho konkrétneho. Je to len logika systému, ktorý bude treba prekonať.
Presne preto na tom záleží verejný tlak. Inštitúcie, ktoré roky vedia o probléme a napriek tomu naň reagujú len čiastočne, sa samy od seba nezmenia. Zmenia sa vtedy, keď dostatok ľudí povie nahlas, že polovičné riešenia už nestačia, a že Zemplín si zaslúži miesto, ktoré bude tento problém aj ďalšie podobné riešiť trvalo, nie raz za pár rokov, keď sa o tom náhodou napíše článok.
Janka si aj tak raz podá prihlášku niekam. Otázka znie, či o desať rokov bude mať podobná osemnásťročná z Trebišova alebo Sniny inú možnosť, než si zbaliť kufre, a či dovtedy niekto konečne dotiahne do konca prácu, ktorá sa v Strážskom naťahuje už polstoročie.
Ak teda Zemplín takýchto vlastných ľudí a vlastné pracovisko naozaj potrebuje, čo by mali konkrétne robiť? A dá sa niečo také vôbec postaviť bez toho, aby sme rovno hovorili o celej univerzite?
