Pravda je taká, že tých slušných, čestných a láskavých je stále viac. Len sme sa uzavreli pred sebou navzájom a nehľadáme to, čo máme spoločné. Myslíme si, že na zmenu potrebujeme veľké politické gestá alebo zázraky zhora. Nepotrebujeme.
Včera som bol v kine na dokumente o návrate skupiny Oasis. Sedel som medzi ľuďmi, ktorých som v živote nevidel, a keď sa na plátne rozospieval štadión, spievali sme všetci spolu . Presne v tú chvíľu mi došlo, prečo sa mi ich príbeh tak vryl pod kožu: je to ten istý mechanizmus, ktorý chýba susedom pri plote aj otcovi so synom pri nedeľnom obede. Ak by som bol doktor, predpísal by som Oasis každému aj bez predpisu. Nie preto, aby ste museli počúvať ich pesničky, ale pre ten príbeh.
Príbeh dvoch bratov Gallagherovcov. Jeden geniálny skladateľ, druhý legendárny frontman. V 90. rokoch mali svet pri nohách. Lenže úspech im stúpol do hlavy. Ego vykonalo svoje – každý si myslel, že to zvládne sám, že toho druhého nepotrebuje. Rozpadli sa. Dlhých 16 rokov sa nerozprávali, nevideli a živili v sebe hnev. Obaja svoje cesty síce prežili a boli úspešní, no ani jeden z nich už nikdy nedosiahol to, čo dokázali spoločne.
Až kým nepochopili jednu základnú vec: hnev a nenávisť, ktorú v sebe nosíš, neubližujú tvojmu nepriateľovi. Ubližujú len tebe.
Pochopili, že to, čo ich rozdeľovalo, boli len malichernosti, ktoré vzal čas. Minuli 16 rokov života, ale dokázali spraviť krok vpred. Uzmierili sa. Vrátili sa na pódium a dali ľuďom to, čo vedia robiť najlepšie.
To, čo nasledovalo, prekvapilo aj ich samotných. Na štadiónoch po celom svete vedľa seba spievali a tancovali státisíce ľudí. Otec so synom, sused so susedom, ľudia rôznej viery, rôznych politických názorov či farby pleti. V tej chvíli bolo úplne jedno, kto je odkiaľ. Zdieľali spoločný, nezabudnuteľný zážitok z niečoho čistého a vytúženého. A práve to je dôkaz, že to, čo nás dokáže stmeliť, v sebe nosí každý jeden z nás – nepotrebujeme na to zázrak zhora, len odvahu to hľadať.
Umenie a spoločné emócie majú obrovskú silu. A nie len umenie. Spomeňte si, ako sme všetci boli cyklistami, keď Peťo Sagan vyhrával Tour de France. Ako sme pred obrazovkami očami tlačili Petru Vlhovú do cieľa. Vtedy sme boli jedno. Máme to v DNA.
Návrat Oasis nebol len o hudbe. Bol to dôkaz, že aj tie najhlbšie priepasti sa dajú prekročiť, ak nájdeme odvahu hľadať to, čo nás spája.
Nechajme za sebou to, čo nás rozdeľuje – staré krivdy, politické nálepky, hnev, ktorý sme si nosili roky. Postavme budúcnosť na tom, čo máme spoločné: na slušnosti, pracovitosti, čestnosti, priateľstve a počúvaní po ktorom všetci túžime . Zavolajme rodičovi, s ktorými sme sa pohádali pre politiku. Pozdravme suseda, s ktorým sme si prestali podávať ruku. Sadnime si k spoločnému obedu a nechajme telefón bokom.
Nepôjde to na prvýkrát. Možno nás niekto odmietne, možno tomu niekto nebude rozumieť. Neprestaňme preto po prvom nepochopení – skúšajme to znova, a znova, kým sa nám nepodarí nájsť cestu späť k sebe. Máme na to všetko čo treba.
