Cesta z minulosti do 21. storočia (Ako diaľnica mení hlavu aj krajinu)
MICHALOVCE / BIDOVCE / VALALIKY – „Dajte Zemplínu diaľnicu a všetko ostatné už zvládneme sami.“ Týmto statusom otvára Marek Boka novú cestovnú reportáž. Kým v Bratislave mienkotvorné médiá a analytici často označujú diaľnicu na východ za akýsi lokálny „fetiš“, priamo v teréne vidieť realitu. Rozdiel medzi svetom, kde končí diaľnica, a svetom, kde žiadna nie je, je priepastný. Je to rozdiel medzi prosperitou a riadeným úpadkom.
Skladačka úspechu, ktorej chýba posledný dielik
Boka hneď na začiatku vyvracia mýtus, že na východe nikto nejazdí. Každodenná realita ciest zo Sobraniec a Michaloviec smerom na Košice sú nekonečné kolóny, kamióny, zápchy, nervozita a smog.
„Diaľnica z nikoho neurobí automaticky lepšieho alebo inteligentnejšieho človeka. Ale v 21. storočí je to úplne rovnaký základ, ako bola v 20. storočí elektrina. Môžete mať na prenájom najkrajší priestor v centre mesta, ale ak tam nezavediete siete a elektrinu, nikto vám zaň nedá ani cent.“
Zemplín pritom disponuje všetkým, čo investor potrebuje: úrodnou zemou, perfektným podnebím a hlavne pracovitými ľuďmi. Chýba však infraštruktúra. Cesta autom z Michaloviec do Bratislavy trvá sedem hodín, nočný vlak ide takmer pol dňa. V dobe, kedy e-mail preletí planétu za sekundu, zamrzol slovenský východ logisticky v polovici 19. storočia.
Cez osady a nemecké dedičstvo
Reportáž plynule prechádza cez Sečovce – mesto ostro rozdelené na dve polovice, kde vládne sociálne napätie a obrovská rómska osada, ktorej chudoba bije do očí. Riešením tohto napätia nie sú podľa Boku sociálne balíčky, ale práve práca, ktorú by priniesol priemysel naviazaný na poriadnu cestu.
Nasleduje stúpanie na horský priechod Dargov. Boka s dávkou čierneho humoru pripomína historický fakt:
„Túto cestu cez Dargov museli počas druhej svetovej vojny postaviť nemeckí nacisti, keď ťahali front na Stalingrad. Bez nich by sme tie kopce zrejme dodnes obchádzali cez Slanec. Prešlo takmer sto rokov a my sme sa nikam neposunuli – len sme tú ich cestu trošku rozšírili.“
Zároveň reaguje na večné výhovorky politikov, že cez Dargov musí ísť drahý tunel. Ukazuje na obrovský kameňolom priamo v kopcoch: súkromná firma tam za tie roky vyťažila polovicu hory. Ak by štát horu jednoducho odkopal a materiál použil priamo na stavbu diaľnice, ušetril by milióny a vyriešil by celý geomorfologický problém.
Zázrak v Bidovciach: Tam, kde ožil pes
Skutočný šok prichádza v dedine Bidovce, na mieste, kde sa momentálne končí diaľnica z Košíc. Boka spomína na svoje študentské časy pred 20 rokmi, kedy tu ako chudobný študent stopoval. Bola to depresívna, mŕtva dedina, kde doslova „zdochol pes“. Staré družstvo malo pätnásť rokov na sebe hrdzavý nápis Na predaj. Nikto ho nechcel.
Dnes? Bidovce zažívajú malý hospodársky zázrak. Okolo dediny vyrástol obrovský priemyselný park, stavia sa nová čerpacia stanica, rozširuje sa stará, všade vládne stavebný ruch. Jediný dôvod, prečo táto „diera“ ožila a má pred sebou optimistickú budúcnosť, je ten, že tam štát priviedol asfalt.
Diaľnica ako mentálny filter
Keď auto konečne vybieha na diaľničný privádzač, Boka popisuje zásadnú psychologickú zmenu, ktorú si elity v hlavnom meste neuvedomujú. Diaľnica mení mentálny svet vodiča:
Pravé a ľavé pravidlá: V pravom pruhu idú pomalší, v ľavom rýchlejší. Človek sa nemusí vyhovárať na kamión pred sebou, jednoducho ho obehne.
Dôvera v systém: Keď pravidlá fungujú na ceste, človek zrazu podvedome začína veriť, že pravidlá, zákony, demokracia a Európska únia majú zmysel.
Zmena správania: Boka to prirovnáva k novým futbalovým štadiónom – keď postavíte kultúrne prostredie, vulgárni kriklúni sa začnú sťahovať a na zápasy začnú chodiť matky s deťmi. Infraštruktúra kultivuje človeka.
Finále pri Volve: Budúcnosť našich dôchodkov
Cesta končí pri Valalikoch a Kechneci, kde v megalomanských rozmeroch rastie nová automobilka Volvo. Práve tu sa produkuje reálna ekonomika, ktorá v budúcnosti potiahne slovenské dôchodky. Celé Košice už majú vybudovaný obchvat a sú prepojené s maďarským Miškovcom.
Smutným paradoxom zostáva, že Košičania dnes jazdia do Bratislavy radšej južnou trasou cez Maďarsko. Naše peniaze za naftu, benzín a kávu tak nechávame na maďarských pumpách, čím slovenský štátny rozpočet dobrovoľne generuje masívne straty.
Na úplný záver sa Boka vracia do Michaloviec a ukazuje opustený priemyselný areál, ktorý je po 20 rokoch na predaj. Môže za to zlé daňové zaťaženie a neschopnosť lokálnych politikov, no posledným klincom do rakvy je fakt, že mesto zostalo odrezané od sveta. Zemplín má pritom obrovskú nížinu a potenciál stať sa zo "skončeného sveta" začiatkom nového sveta – bránou pre povojnovú obnovu Ukrajiny a obchod s Áziou. Chce to len jediné: prestať sľubovať a dostavať chýbajúce kilometre.
