Podarilo sa mi vycestovať na Ukrajinu po rokoch a ostal som v nemom úžase. Aj keď som o tom počul už veľa krát, tak som bol skeptický, lebo nie som náchylný na medové motúze a radšej si veci overujem na vlastné oči. Už predchádzajúce návštevy Ukrajiny boli pre mňa zmesou zmiešaných pocitov očakávaní a reality.
Predtým sa chodilo na Ukrajinu lebo je tam lacno na nákupy, užívať si wellness, gastro a podobne.
Už predtým tam boli takéto ostrovy blahobytu v ináč spustnutej krajine, keď sme boli na wellness pobyt v Užanskom národnom parku s manželkou na bicykloch, tak som neveril ako po tých cestách môžu chodiť autá. V tom sa v podstate nič nezmenilo, cesty sú stále zničené, ale toho „luxusu“ rozumej
moderné domy, byty, rezidencie, obchody, reštaurácie, kaviarne, cukrárne
či zmrzliny je tam omnoho viac.
Aj to mesto myslím Užhorod, ako keby ožilo. Už tam nestretneš len pochybných típkov blúdiacich ulicou, staré babky so šatkou na hlave taxikárov či súkromných policajtov ktorých tam bolo neúrekom. Dnes v centre pri Uhu stretneš mladých usmievavých ľudí ktorí sa bavia, stretneš tam mamičky s kočíkmi, dôchodcov sediacich na lavičkách lizkajúcich zmrzlinu a samozrejme vojakov.
A zažiješ tam ešte niečo či ti pripomenie, že si na Ukrajine. To sú sirény, ktoré oznamujú vzdušný poplach a nebezpečenstvo ktoré je súčasťou ich života pre nás niečo neznáme. Necháva to vo mne takú horkú pachuť, že to nie je až tak ružové ako to na prvý pohľad vyzerá.