Prečo je Slovensko nefunkčné? Metafora o malej izbe a opustenej hale
MICHALOVCE / BRATISLAVA – Predstavte si Slovensko ako dom. Vpredu je nablýskaná obývačka plná politikov, novinárov, vysokých škôl a elity, ktorá žije v presvedčení, že tam sa odohráva celý svet. Vzadu sú však obrovské, tmavé izby, na ktoré z centra všetci kašlú. Marek Boka v novom diele Zemplínskeho dialógu otvára tému, ktorá definuje úpadok našej krajiny: neschopnosť vidieť a využiť priestor, ktorý máme priamo pod nosom.
Od vizitiek v trojizbáku po celoživotnú hypotéku
Boka začína príbeh retrospektívou. Pred 25 rokmi zakladal reklamnú agentúru na štvrtom poschodí bytovky v Michalovciach. V jednej jedinej izbe trojizbového bytu tlačil vizitky a ručne znášal šesťmetrové tabule dole schodmi. Keď dostal ponuku na veľkú tlačiareň za vtedajších 100-tisíc korún, od strachu nespal. Riskoval, no investícia do vlastného, hoci malého priestoru v storočnom dome, mu neskôr zachránila podnikanie.
Dnes však priznáva krutý limit. „Ľutujem len jedno – že som skôr neinvestoval do väčšieho priestoru,“ konštatuje Boka stojac vo svojej dielni. Malý dvor medzi dvoma domami na dedine človeka nepustí. Nemôže zamestnať desiatich ľudí, nemôže rásť. Priestor vás buď vystrelí vpred, alebo vás definitívne uzamkne v priemernosti.
Šok z Michaloviec: Keď konkurencia nemá strach
Reportáž sa presúva na Priemyselnú ulicu v Michalovciach k Bokovmu konkurentovi a zároveň klientovi. Ten na rozdiel od neho strach z veľkého priestoru nemal a kúpil obrovskú, hoci na prvý pohľad starú a zanedbanú halu.
Kým Bokov mikro-svet končí pri rozmeroch 4x4 metre, táto priemyselná hala s rozmermi 10 na 30 metrov v sebe skrýva brutálny potenciál. „Ak sa majiteľ nezblázni, do troch rokov bude najväčšou agentúrou na celom Zemplíne,“ uznáva Boka so zdravou podnikateľskou závisťou. Hala totiž dáva slobodu rásť, prijímať veľké zákazky a zamestnať desiatky ľudí.
Hala ako obraz Slovenska: Vpredu Bratislava, vzadu prázdnota
Práve táto hala sa stáva dokonalou metaforou pre celú našu krajinu. Predná časť budovy s peknými kanceláriami – to je Bratislava. Tam sa koncentruje kapitál, mienkotvorné médiá a intelektuálny život. Zadná, obrovská hala, kde zatiaľ vládne tma a chlad – to je Zemplín, Spiš a celý zvyšok republiky, na ktorý centrum zvysoka kašle.
„Potom všetci v Bratislave nadávame na Východniarov, ako volia a čo robia. Ale podmienky pre rast, dane, odvody a hlavne diaľnice sa musia nastaviť v centre. Ak to nespravíme, Slovensko sa nedá zachrániť,“ varuje Boka. Štát sa správa ako majiteľ domu, ktorý hostí vodí len do prednej chyže a zvyšok pozemku necháva zarásť burinou.
Divoký západ, ktorý ignorujeme
Ak by malo Slovensko skutočných vizionárov, na konci tejto pomyselnej haly by vybúrali stenu a otvorili dvere na Ukrajinu – obrovský nový trh, ktorý čaká na povojnovú obnovu. Rozbili by bariéry a prepojili Poľsko s Maďarskom. Presne tak, ako historicky vznikali bočné obchodné uličky v našich mestách, keď sa starí obchodníci vzdali kúska záhrady, aby zarobili na celej šírke svojho pozemku.
Zemplín je pre Slovensko tým, čím bol Divoký západ pre Ameriku v 19. storočí – obrovským, voľným priestorom s neskutočnými možnosťami, ktorý mal dať celej krajine silu vyrásť. Práve tu, na zemplínskych „prériách“, ležia peniaze na naše dôchodky, na podporu sociálne slabších a na lepší život nás všetkých.
Je načase, aby politici, novinári a profesori v hlavnom meste konečne pochopili tento potenciál. Pretože ak nezačneme využívať celú kapacitu našej „haly“, zostaneme len nefunkčným štátom, ktorý dobrovoľne živorí v jednej malej prednej izbe.
